(14) Obhajoba kňaza v otázke podávania Eucharistie iba do úst
1.- Otázka hriechu
Podcenenie čiastočiek Eucharistie je prejavom zrady preto, lebo sa podobá Judášovej zrade, keď neveril Ježišovým slovám o tajomstve Eucharistie, prirovnateľnej zrade Judáša, ktorý neveril Ježišovým slovám o Eucharistii „«Ale niektorí z vás neveria.» Lebo Ježiš od počiatku vedel, ktorí neveria a kto ho zradí.“ (Jn 6,64). Túto utajenú nevieru potom zavŕšil aj otvorenou zradou, ktorou sa chcel zároveň obohatiť. Akékoľvek podcenenie Ježiša hoci v maličkosti, hoci v omrvinkách, je našim permanentným zrádzaním Ježiša.
Ak Judášov zločin je väčším hriechom než hriech Piláta („Preto má väčší hriech ten, čo ma vydal tebe.“ Jn 19,11), akým hriechom je naše podceňovanie Ježiša v Eucharistických čiastočkách, než hriech mocných tohto sveta, ktorí nás do tohto násilia voči Eucharistii dotlačili?
Takže to, že sa nepoužíva paténa sa nedá nijako ináč nazvať než ako pohrdnutie podcenenie eucharistickými čiastočkami, a to koniec-koncov opovrhnutím dogmou o Eucharistii. Avšak dogma je vec viery a previnenie voči dogme je hriech. V podstate podávaním Eucharistie na ruku sa pri každej svätej omši automaticky hreší a permanentne sa previňujeme voči Pánovmu Telu.
V Katechizme Katolíckej Cirkvi, v článku 1324 čítame: „Eucharistia je prameň a vrchol celého kresťanského života. Ostatné sviatosti, ako aj všetky ekleziálne služby a apoštolské diela úzko súvisia so svätou Eucharistiou a sú na ňu zamerané. Veď najsvätejšia Eucharistia obsahuje celé duchovné dobro Cirkvi, totiž samého Krista, nášho veľkonočného Baránka.“
Ak je to tak, potom nemôžeme s Eucharistiou narábať systémom, kam vietor tam plášť, veď od vzťahu k nej závisí všetko v Cirkvi!
Je to smutné, že v Cirkvi sme nedávno zredukovali úctu k Eucharistii na základe politicko-hygienických intervencií. Celosvetový strach z choroby a smrti nie je dostatočným dôvodom, aby sa robili „opatrenia s Eucharistiou“, či už vo forme zrušených omší alebo formy podávania sv. prijímania na ruku.
Skôr sme mali opatrovať Eucharistiu „ako oko v hlave“ a držať ju stále „nad vodou“, aby jej nebolo ublížené, veď Eucharistia je pre Cirkev najväčším pokladom, ktorý mám mať zaručenú svoju stabilitu a nedotknuteľnosť voči dejinami nesenému Tajomstvu. Eucharistický Kristus je pevný bod v Cirkvi vo všetkých búrkach. Ani apoštoli nerobili opatrenia s Kristom v búrke na mori, ale on bol ten, ktorý bol Pánom situácie. Unáhleným vnášaním svetského strachu do posvätnosti liturgie sme vážne ublížili svojmu Pánovi. Nesieme za to zodpovednosť od pápeža cez biskupov a kňazov a musíme za to čím skôr robiť zodpovedné pokánie a odprosujúce, kajúce pobožnosti. Dali sme hanebne najavo nášmu Pánovi, že nie on je Pánom situácie, ale že sú tu vyšší páni, ktorých treba poslúchať: politici, hygienici a mocní tohto sveta v úzadí, pričom Ježiš v Eucharistii sa, žiaľ, musí podľa toho správať, musí sa „im“ prispôsobiť a sa s ním tak zachádzať. On, ktorý sa s dôverou vložil do našich rúk ako bezbranné dieťa do rúk Matky, namiesto toho, aby sme ho prostredníctvom pastierov Cirkvi chránili pred mocnými tohto sveta, pred duchom Herodesa, tak my ho naopak nechávame zneucťovať a zabíjať v množstve ľahko ukradnuteľných svätých Hostií, a nechávame zneucťovať a šliapať po Ňom v množstve padnutých Hostií alebo eucharistických omrviniek. To je strašný hriech voči Pánovi.
Je známe, že zavedenie podávania Eucharistie na ruku na Západe po Druhom vatikánskom koncile vzišlo nie z úctivej lásky k Eucharistii, z kontemplácie Prevelebnej sviatosti alebo ako ovocie hlbokej adorácie a bázne pred Kristom vo sviatosti lásky, ale z tolerovania hriechu svojvoľnosti, ako aj z istej rezignácie Magistéria voči neposlušnosti kňazov a biskupov, ktorí to na Západe svojvoľne začali zavádzať, aby vyšli v ústrety ľuďom, ale nie Pánovi. To nie je katolícke správanie sa v Cirkvi. Starozákonní proroci kvôli svojvoľnosti a bezbožnosti predpovedali tresty na Boží ľud. „Lebo odbojnosť je ako hriech čarodejníctva, svojvoľnosť je ako hriech modlárstva. Pretože si pohrdol Pánovým slovom, zavrhne ťa, nebudeš kráľom!“ (1 Sam 23,23)
Pápež Ján Pavol II. v apoštolskom liste Dominicae Cenae, zo dňa 24. februára 1980 konštatuje: „V niektorých krajinách sa zaužívala prax podávať sväté prijímanie na ruku. Žiadali o to jednotlivé biskupské konferencie a Apoštolská stolica to povolila. No prichádzajú hlasy o žalostných prípadoch neúctivosti k sviatostným eucharistickým spôsobom, čo je veľkou urážkou, ktorá ťaží svedomie nielen osôb vinných za také počínanie, ale aj pastierov Cirkvi, ak by nedostatočne bedlili nad správaním sa veriacich k Eucharistii.“(čl. 11)
Ani vojna, ani mor, ani pandémia, ani politika, nie sú veličiny, ktoré nám diktujú, ako máme narábať s Eucharistiou. Ak sme dovolili tento priesak invázie zo strany sveta do intimity a nedotknuteľnosti liturgie, je to naša spoluvina a čím skôr treba robiť nápravu z manipulovania s Eucharistiou, lebo to nie je katolícke správanie sa. Nikdy sa neustanovovala forma podávania sv. prijímania z titulu strachu z choroby alebo zo smrti, ani sa z toho titulu nezavreli kostoly.
Niektorým kňazom je jedno, ako si veriaci prevezme Eucharistiu. Sú však aj takí, ktorí z titulu svedomia nie sú schopní dať niekomu Eucharistiu na ruku, hoci ju nastavuje. Títo kňazi nie sú (vďaka Bohu) ochotní ani morálne ani fyzicky spolupracovať na tom zlom skutku, ktoré si niekto môže podľa svojej ľubovôle zvoliť. Lebo vziať si Eucharistiu na dlane a sám si ju vložiť do úst treba považovať za hriech zneuctenia Eucharistie a previnenie sa voči nášmu Pánovi.
Dovoliť niekomu, aby si prevzal Eucharistiu vlastnými rukami spolupracujúc na tejto činnosti tým, že podám Eucharistiu na dlaň, treba považovať za urážku a zneuctenie môjho Pána a teda za dvojitý hriech. Je to automaticky hriech prijímateľa, že takto prijíma (hoci nemusí ísť nutne o „formálny“ hriech v plnom zmysle, ale skôr o „materiálny“ vzhľadom na to, že tak koná napr. v strachu pred ochorením alebo pred farárom, aby s ním nemal problém), a zároveň i hriech kňaza, že spolupracuje na jeho hriechu.
Potrebujeme vzývať a prijať Ducha Svätého v tejto oblasti. Pán o ňom hovorí: „A keď príde on, ukáže svetu, čo je hriech, čo spravodlivosť a čo súd. Hriech je, že neveria vo mňa, spravodlivosť, že idem k Otcovi a už ma neuvidíte, a súd, že knieža tohto sveta je už odsúdené.“ (Jn 16,8-10)
Hriech sa týka neviery v reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii. Spravodlivosť resp. nespravodlivosť sa týka nášho správania sa voči tajomstvu Eucharistie. Súd sa týka definitívnej porážky diabla prostredníctvom našej pokornej a náležitej úcty voči Eucharistii.
Podľa Ježišových slov aj hlúposť (pochabosť, nerozumnosť) je hriech. (Porov. Mk 7,22) Taktiež Božie slovo hovorí: „Blázon si v srdci hovorí: ´Boha niet.´“ (Žalm 14,1) „Hriešnik pohŕda Pánom a namyslene hovorí: ´Boh nezasahuje; Boha niet.´“ (Žalm 10) Môžeme parafrázovať: Pochabý si v srdci hovorí: Boha niet v Eucharistii. Takúto nerozumnosť, hriešnosť a namyslenosť, nech mi to prepáčia – ja len citujem Božie slovo – učia protestanti. Lebo je to naozaj ľudská hlúposť neveriť v Boha a neveriť v slovo, ktoré povedal Ježiš: „Lebo ak neuveríte, že Ja Som, zomriete vo svojich hriechoch“. (Jn 8,24) môžeme dodať: ak neuveríte že Ja Som Chlieb života (porov. Jn 6,48), že Ja Som živo prítomný v Eucharistii (a mnohé eucharistické zázraky to dokazujú), zomriete vo svojich hriechoch. A na vyjadrenie tejto neviery zaviedli prijímanie postojačky a na ruku, aby sa azda neprejavovala Božská úcta niečomu, čo je podľa nich iba chlebom! Ale paradoxne zároveň majú aj pravdu, lebo zrušením kňazskej postupnosti beztak majú fakt iba chlieb. Len ich úmyslom bolo voči ešte u nich platnej Eucharistii pred začiatkom vzniku protestantizmu nevzdávať úctu ako ešte pravému Chlebu života. A my sme ducha tejto ich nepravdy a neprávosti, čiže ducha hriechu, ktorá štiepi vnútornú jednotu Cirkvi, prevzali do súčasnej praktiky Cirkvi a nešťastne ju realizujeme balamútiac vlastné svedomie, že nás k tomu oprávňuje strach o vlastné zdravie a strach zo smrti.
Áno, treba si chrániť zdravie, ale nie na úkor svojho Pána v Eucharistii. Neplaťme Eucharistiou za vlastné zdravie a svoj život. Veď sme ako Židia, ktorí vydali Ježiša, aby si zachránili vlastný národ. Vydali ho do rúk ľudí. A to je vždy hriech. „Preto má väčší hriech ten, čo ma vydal tebe.“ (Jn 19,11) veď to je ako judášovská zrada. V našom prípade máme my kňazi väčší hriech než prijímajúci na ruku, lebo Ježiša vydávame do ich rúk. A možno je to aj nepriame svätokupectvo, ak sme predali Ježiša či už vo forme zavretých kostolov alebo vydajúc Ježiša do rúk ľudí, len aby sme nestratili finančné zabezpečenie zo strany štátu.
2.- Otázka poslušnosti
Nariadený hriech – totiž dávať ľuďom sv. prijímanie podľa ich ľubovôle – ma potom ale nezaväzuje k poslušnosti.
Položme si otázku: kde je poslušnosť duchovných pastierov rozdávajúcich na ruku v disciplinárnej veci ohľadom patény, keďže liturgické rubriky priamo nakazujú paténu používať? To by si potom vlastne mali tí, ktorí preberajú Eucharistiu na dlaň, vylizovať dlane namiesto purifikácie. Alebo kňazi by vlastne po správnosti mali purifikovať dlane veriacim!
Prosím, prestaňme už s touto anomáliou, ktorá má neblahý dopad na našu večnosť, a dajme Bohu v Božom dome to, čo je Božie!
Alebo kde je poslušnosť, keď niektorí kňazi výslovne a neoprávnene prikazujú veriacim prijímať iba na ruku, alebo že odoprú dať sv. prijímanie do úst a na kolenách tým, ktorí to podľa platných liturgických predpisov majú mať umožnené?
Ak sa Cirkev chce zapáčiť svetu, hoci aj z titulu slobody od sankcií, alebo z iných výhod či dobier, potom platia slová Apoštola: „Ak by vám niekto hlásal iné evanjelium ako to, ktoré ste prijali, nech je prekliaty! Chcem si teraz nakloniť ľudí alebo Boha? Alebo sa usilujem páčiť sa ľuďom? Keby som sa ešte chcel páčiť ľuďom, nebol by som Kristovým služobníkom.“ (Gal 1,9-10)
Ak sa vyššie postavení duchovní pastieri azda chcú viac páčiť svetu a ľuďom, to nie je dôvod pre nižších pastierov, aby toto povinne nasledovali. Ak je podávanie na ruku vyjdenie v ústrety človeku – ktorému sa to tak páči prijímať, alebo kňazovi, ktorému sa to tak páči rozdávať – na úkor páčenia sa Kristovi v Eucharistii, potom sa spája výrok Gal 1,10 o Kristových „neslužobníkoch“ s výrokom sv. Maximiliána o tých, ktorí nie sú vernými tlmočníkmi Božej vôle. Potom však pre zdravé svedomie kňaza nastupuje v platnosť výnimka z poslušnosti!
2.1.- Z poslušnosti jestvuje výnimka
V tomto duchu totiž sv. Maximilián Kolbe učí: „A tak je to poslušnosť – a ona jediná –, ktorá nám spoľahlivo zjavuje Božiu vôľu. Pričom sa môže stať, že sa predstavený pomýli, ale nemôže sa stať, aby sme sa dostali do omylu my, ak poslúchneme. Z poslušnosti jestvuje len vtedy výnimka(!!!), keby predstavený prikazoval niečo, čo by nepochybne znamenalo porušenie Božieho zákona, aj keď v najmenšom; v tom prípade by nebol verným tlmočníkom Božej vôle.“ Tieto slová, ktoré sú kňazom dobre známe z kňazského ofícia na spomienku sv. Maximiliána Kolbeho ma oprávňujú, aby som nekonal v zmysle svetského a poťažne protestantského tlaku na zaobchádzanie s Eucharistiou, lebo je známe, že práve z neposlušnosti voči stanovenému poriadku katolíckej Cirkvi vznikol nešvár podávania sv. prijímania na ruku. Dožadovanie sa poslušnosti zo strany mojej nadriadenej autority (či už zo strany biskupa, dekana alebo farára) vo veci súčasného zaobchádzania s Eucharistiou, nepovažujem tým pádom za autentické tlmočenie Božej vôle, a preto ma vo svedomí nezaväzuje k jeho realizovaniu.
Ak sa niekomu zdá nepodstatné alebo malicherné, či dať alebo nedať Eucharistiu na ruku, potom opäť platia slová sv. Maximiliána, že aj v najmenšom prípade treba dať prednosť tomu, čo vo svedomí nepovažujem za priestupok voči svojmu Pánovi v Eucharistii.
V otázke zákazu, ktorý sa bytostne dotýka Božej osoby a môjho vzťahu k Nej, vždy platí zásada: „Boha treba poslúchať viac ako ľudí.“ Čítame o tom v Skutkoch apoštolov: „Ale Peter a Ján im odpovedali: «Posúďte, či je správne pred Bohom vás poslúchať viac ako Boha.»“ (Sk 4,19) „Veľkňaz sa ich opýtal: «Nezakázali sme vám prísne učiť v tom mene?!» … Peter a apoštoli odpovedali: «Boha treba viac poslúchať ako ľudí.»“ (Sk 5,28-29)
Tento princíp platí vždy aj vo vzťahu k cirkevným autoritám. Aj židovskí veľkňazi mali duchovnú autoritu prikazovať a apoštoli boli spočiatku viazaní poslušnosťou voči Zákonu a snažili sa ho zachovávať, ako aj sám Ježiš. Ale po Turícach dali jasne prednosť Kristovi pred literou zákona, čo bolo spásne i správne i Božie.
Ja rád poslúcham cirkevnú autoritu. Ale ak dochádza ku konfrontácii medzi literou zákona a Ježišom, ktorý by v otázke Eucharistie nič také neustanovoval, aby sme mu automaticky ubližovali znesväcovaním a nedostatkom viery vo vzťahu k sviatosti Oltárnej, potom dávam prednosť, lebo mojím Pánom je zvrchovane On.
2.2.- Poslušnosť neznamená dišpenz od vlastného svedomia
Boh neustanovil princíp poslušnosti s možnosťou odpíliť vlastné svedomie (viď sv. Maximilián Kolbe).
Poslušnosť sa týka vôle a nie svedomia. Ježiš dal prednosť Otcovej vôli. Ale to neznamená, že tým šiel proti vlastnému svedomiu. Nech nám nikto nevyčíta neposlušnosť z titulu svedomia. Môžu nám vyčítať neposlušnosť z toho titulu, keď sa nám napr. niečo vôľovo nechce urobiť, ale nemáme vôľu sa niekam inam presunúť. Ale konať z titulu svedomia inak, než je niečo nariadené tak, že je to rozporuplné s mojím svedomím, to neposlušnosť nie je. Práve naopak. Je to poslušnosť – Božím princípom. Keď Ježiš zvolal „Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich! No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“ (Lk 22,42) – to je zvolaním súladu „svedomí“ (ak tak možno povedať u Boha), hoci vôle sa rôznia, no jedna sa podriaďuje druhej.
Teda to nie je Božia vôľa znásilňovať svedomie človeka z titulu poslušnosti voči autorite. Boh môže vyzvať našu vôľu podriadiť ju predstavenému. Ale nekáže mi podriaďovať moje svedomie tomu, kto mi káže konať to, čo moje svedomie vyhodnocuje ako zlo voči Pánovi. Môžem mať iný názor v nejakej veci, ktorá mi je citovo alebo vôľovo nepohodlná k prijatiu, ale poslúchnem predstaveného. No ak mám výhradu vo svedomí, a poslušnosť by som vo svedomí vnímal ako prehrešenie sa voči Bohu, potom poslúchnuť predstaveného by znamenalo pre mňa páchať hriech. Božie slovo predsa hovorí: „Ale kto je, hoci má pochybnosti, je odsúdený, lebo to nebolo z viery; a všetko, čo nie je z viery, je hriech. (Rim 14,24) Mohli by sme doplniť: Čo nie je z presvedčenia viery, je hriech.
Kňaz, ktorý slúži svätú omšu, stále zostáva zodpovedným za podávanie Pánovho Tela a záleží na jeho svedomí, ako ho podá. To, že prijímajúci nastavuje ruku vôbec neznamená, že musí dostať svätú Hostiu do ruky.
Nie som dosť presvedčený že je to Božia vôľa dávať Eucharistiu na ruku, keď toto ustanovenie vzišlo v kontexte zatvárania kostolov, čo Božia vôľa isto nie je. Ako môžem byť presvedčený, že cirkevná autorita mi v tomto kontexte verne tlmočí Božiu vôľu, keď je tak v Božom dome kruto zasiahnutý práve Kristus v Eucharistii, ktorý je centrom a zdrojom celého života Cirkvi?
Považujem to za hriech voči Pánovi, keď sme ako Cirkev na Slovensku podnikli kroky k rozdávaniu sv. prijímania na ruku nie ako výsledok eucharistických kongresov, nie ako výraz zo zbožnosti ani z titulu lásky a úcty k eucharistickému Kristovi, ale z titulu strachu z choroby, zo smrti, z hygienikov, z policajtov, politikov a mocných tohto sveta. To nie je poctivé voči Pánovi v Eucharistii, z lásky ku ktorému v Cirkvi trpeli vyznávači a zomierali mučeníci.
Biskup je síce môj predstavený, ale Ježiš v Eucharistii je môj Pán. Môj Pán mi predsa nebude kázať robiť niečo cez biskupa, ktorý mi káže ubližovať môjmu Pánovi v Eucharistii. Takéto počínanie cirkevná tradícia poslušnosti nepozná, ba je to niečo absurdné. Ak mi obrazne povedané biskup povie: pichni Ježiša špendlíkom, veď je to len špendlík, nie je to dýka, ja to neurobím. Trúsiť omrvinky z Božieho tela do dlaní veriacich je akoby to maličké pichnutie špendlíkom, ale ja to neurobím svojmu Pánovi, lebo v otázke Eucharistie je to vždy veľká vec, to je ako bodnutie nožom, to sú vlastne veľké klince hriechu pribíjajúce Ježiša na kríž.
„Človek je povinný vždy poslúchať istý úsudok (iudicium certum) svojho svedomia. Keby vedome a dobrovoľne konal proti nemu, sám by sa odsúdil.” (KKC, 1790).
Biskup ma nebude na onom svete súdiť, ale môj Pán áno: za to, ako som sa k Nemu správal tu na zemi.
3.- Vplyv protestantizmu
Namiesto toho, aby sme svoj najdrahší Poklad, ktorý máme v Cirkvi, totiž Eucharistiu, chránili „ako oko v hlave“ a dávali ju posvätným spôsobom priamo do úst deťom Cirkvi, my tu dovoľujeme prenikať protestantskému spôsobu, a duchu protestantizmu, aby neutralizoval a znižoval cenu prevelebnej sviatosti Oltárnej, dávajúc ju spôsobom profánnym. Veď cena daru stúpa aj spôsobom, akým dar dávame i akým dar prijímame. Vznešený Dar z neba treba tu na zemi prijímať iba vznešeným spôsobom.
Veď sme povýšili komplex menejcennosti z ekumenizmu, prehnaný strach o zdravie a túžbu „v žiadnom prípade nezomrieť“ nad našu povinnú oddanosť a poslušnosť Pánovi života a smrti.
S horeuvedeným súvisí aj duch neviery v reálnu prítomnosť v Eucharistiu. Vôbec to nemusí znamenať, že aktuálne prijímajúci neverí v Krista, ale infikuje celé spoločenstvo Cirkvi zvnútra týmto protestantským duchom, a to je celé zlé, a preto hriešne. Správať sa protestantsky v katolíckej liturgii je samozrejme hriech.
Dúfam, že čitateľ pochopí, prečo z tohto titulu nebudem mať účasť na cudzom hriechu. Keď rodičia dovoľujú svojim deťom smilniť vo vlastnej chalupe, majú hriech, i napriek tomu, že deti nemajú pocit, že by hrešili. Ani prijímajúci Eucharistiu na ruku nemusí mať kvôli tomu pocit, že hreší. Ale ja nebudem mať účasť na jeho hriechu tým, že mu budem dávať tak, ako on nastavuje ruku.
„Skúmajte, čo sa páči Pánovi, a nemajte účasť na jalových skutkoch tmy.“ (Ef 5,10-11) „… nemaj účasť na cudzích hriechoch. Zachovaj sa čistý!“ (1 Tim 5,22)
Zakladatelia protestantizmu znečistili a sprznili nielen samotný úkon podávania posvätných tajomstiev, ale odstránili a tým v podstate znečistili aj tajomstvo Eucharistie. Tento duch protestantizmu znesväcuje a znečisťuje aj spôsob podania Najsvätejšieho v katolíckom prostredí.
Kňaz neprisahal dávať Eucharistiu na ruku. Je vysluhovateľom Eucharistie, je akoby rodič Eucharistie, a preto svätú Eucharistiu ako najsvätejšiu cennosť bude správne dávať „do kláštora“ ľudského tela priamo bez rizika zneuctenia cestou tam. Kňaz má právo a povinnosť dávať sväté prijímanie sväto, lebo Najsvätejšieho treba dávať iba sväto a nijako ináč!
4.- Prijatie Vteleného Slova
Boh stále volá: „Otvor si ústa a ja ti ich naplním (Žalm 81) On sám nech nás kŕmi prostredníctvom svojich kňazov ako svoje deti. Prijímanie na ruku je v priamom rozpore s touto vôľou Božieho slova a túžbou kŕmiť svoje deti priamo do úst.
„Veď kým všetko objímalo hlboké ticho a noc v rýchlom behu došla do polovice, zoskočilo tvoje všemohúce slovo z neba, z kráľovského trónu, ako tvrdý bojovník doprostriedka zeme, odsúdenej na záhubu.“ (Múd 18,14-15)
Podobne, ako Božie slovo zoskočilo z nebies priamo do lona Panny, ktorá povedala Bohu svoje „áno“, tak podobne chce vkročiť, ba zoskočiť, sviatostné Telo Pána priamo do úst veriaceho, ktorý hovorí „Amen“ prijímanému Tajomstvu.
Kňaz má tradičnú povinnosť a právo dávať sväté prijímanie, čiže sancta communio, to zn. sväté zjednotenie s Kristom. A keďže zjednotenie sa s Kristom sa nedeje mimo Krista ani mimo veriaceho, úlohou a právom kňaza ako riadneho vysluhovateľa Eucharistie je udeliť toto zjednotenie tak, aby bolo zároveň od prvého okamihu aj svätým zjednotením sa s Kristom – bytostným a reálnym, nie sprostredkovaným. Podobne ako sa viatikum udeľuje priamo do úst, podobne aj každá udelená sviatosť Oltárna ako potenciálne viatikum, sa má dávať do úst.
Preto úlohou a povinnosťou kňaza nie je „udeľovať prevzatie si Eucharistie“. Samozrejme Eucharistia je stále svätá, aj napriek tomu, že je podaná do rúk. Vo výraze „sväté prijímanie“ treba rozlišovať dve skutočnosti, ktoré v sebe obsahuje.
Sväté prijímanie je:
- Sväté Božie Telo a Krv, pričom ostávajú stále sväté bez ohľadu na spôsob podania
- Svätý úkon podania a prijatia na jazyk, pričom sv. prijímanie ako výraz je skôr výrazom označujúcim zjednotenie (communio), čo vyjadruje aj prvý kontakt Eucharistie s telom prijímateľa, totiž na jazyk, čo je od prvého okamihu aj prijímanie aj zjednotenie
ZÁVER
Ja som sľúbil poslušnosť biskupovi a poťažne hierarchickej Cirkvi s predpokladom, že mi niečo nariadi z vôle Božej a nie ako transmisiu cieľov globalistov alebo slobodomurárov, ktorí chcú zničiť Rímskokatolícku Cirkev, ktorá žije z Eucharistie. V takomto prípade potom však platí povinnosť zachovať sa podľa princípu sv. Maximiliána Kolbeho. Obzvlášť, keď to evidentne ubližuje Eucharistii. © nakolenach.sk
