(9) Prijímaním Tela prijať aj Krv; duch strachu a neplodnosť Cirkvi; následky neúcty
Prosba kňazom dávajúcim Eucharistiu na ruku, aby dávali do úst – II.
1.- Vysluhovaním Kristovho Tela na jazyk vyjadrujme zavinute vieru v prijímanie aj Krvi
Keď dávame Eucharistiu pod spôsobom Chleba, bolo by dobré učiť ľudí tak prijímať, ako keby sme rozdávali pod obojím. Vtedy je totiž jasné, že Krv Kristova sa v žiadnom prípade nesmie dať na ruku. „Nikdy nie je dovolené dávať do rúk prijímajúcim hostie, ktoré boli predtým ponorené do Pánovej Krvi.“ (AAS 61 /1969/, s. 547). Je to z pochopiteľných dôvodov pre to, aby na dlaniach neostali minikvapôčky Krvi Kristovej, aby tak nebola zneuctená. To nám je jasné. Kiežby sme to vztiahli aj na miničiastočky Božieho Tela. Alebo veríme viac v Kristovu Krv než v Telo? Ak teda veriaci vo viere prijíma v Tele zavinute aj Krv Kristovu, nech Telo prijíma tak, ako keby bolo namočené do Krvi. V prijatí na jazyk vyjadrí vieru, že prijíma aj Krv, ktorú na ruku prijať nesmie. Kiežby sa rozšírili možnosti podávania Krista v Eucharistii pod obojím, čo podľa Všeobecných smerníc (nového) rímskeho misála lepšie vystihuje Pánovu vôľu: „Plnšie zvýraznenie znaku svätého prijímania sa dosiahne prijímaním pod obidvomi spôsobmi. V tejto forme sa totiž dokonalejšie prejavuje znak eucharistickej hostiny a jasnejšie sa vyjadruje jednak Božia vôľa, ktorou sa potvrdzuje nová a večná zmluva v Pánovej Krvi, jednak vnútorná súvislosť medzi eucharistickou a eschatologickou hostinou v Otcovom kráľovstve.“ Teda tento spôsob je v zmysle aj Všeobecných smerníc evidentne bližší k uskutočňovaniu Božej vôle. Je jasné, že v takomto prípade podávania Eucharistie „pod obojím“ sa Najsvätejšia Sviatosť môže podávať výlučne iba priamo na jazyk.
2.- Nepodporujme atmosféru strachu – neplodnosť Matky Cirkvi na povolania
Kto dnes prijíma na ruku, tak vyjadruje, že dáva prednosť strachu o seba a o svoj život pred obavou zneuctenia Pánovho Tela. To má svoje širšie následky aj vo vzťahu k povolaniam služobníkov Eucharistie, ktorých ubúda. To vôbec nie je príťažlivé pre mladých ľudí, aby sa rozhodovali slúžiť v prostredí, ktoré je plné strachu: bojíme sa svätenej vody, dezinfikujeme sa, bojíme sa kňazových rúk a Eucharistie i jeden druhého. Uháša to Ducha a zabíja povolania. Mladý človek sa potom bojí ísť za kňaza; strach prehluší povolanie. Vyžeňme tohto ducha strachu z našich kostolov vyjadrením pokory pred Pánom, ktorý premáha strach. „Veď Boh nám nedal Ducha bojazlivosti, ale Ducha sily, lásky a rozvahy.“ (2 Tim 1,7) Nečudujme sa, že potenciálnych adeptov ku kňazstvu táto systematická atmosféra strachu a neúcty voči Eucharistii demotivuje kladne odpovedať na Pánovo volanie ísť za kňaza. Pán je totiž ako niekto menej dôležitý než strach o moje zdravie a zachovanie si vlastného života. A tento strach sa udržuje práve podávaním na ruku. Ako môžu v takejto atmosfére prekvitať povolania ku kňazstvu, čiže povolania odovzdať svoj život Pánovi do jeho rúk, keď si úplne naopak Jeho Život berieme do vlastných rúk? To je tichý útok na povolania. Tam už nepočuť Pánovo: „Poď za mnou!“, ale ľudské: „Ty poď do mojich úst v smere mojej ruky, Ježišu, ja si ťa beriem, ja ťa navigujem, ty sa budeš tak hýbať, ako ja chcem.“ Prispôsobujeme si Ježiša vlastnému pohybu, a často aj vlastnému strachu o seba, namiesto toho, aby som sa ja prispôsobil jemu a hýbal sa (konkrétne: zohol pred ním kolená a otvoril ústa) a prijal Pána tak, ako sa mi chce dať On. Konsekrovaná Hostia má byť priamo daná do úst konsekrovanými rukami. Vtedy je najviac chránená a uctená vo chvíľach svätého prijímania. Týmto spôsobom sa napomáha zachovanie plodnosti Cirkvi, ktorá žije z Eucharistie. Odporúčať mi ako kňazovi dávať Eucharistiu na ruku znamená nepriamo mi prikazovať šliapať po Kristovi, ktorý je kvôli rozdávaniu Eucharistie na ruku bez patény v omrvinkách roztrúsený pred oltárom i po kostole. Doteraz prikazovali šliapať po Kristovi iba nepriatelia Cirkvi. Kam sme to až dospeli, že nám nevadí, že šliapeme po Kristovom Tele, hoci miniatúrnom? Pri umývaní kostola eucharistické omrvinky putujú do kanála. To nám naozaj nevadí, že ubližujeme Kristovi v Eucharistii? My sa fakt nebojíme, že urážame Boha v Chlebe? Ak to tak necítime, potom nám asi chýba viera v jeho prítomnosť vo Sviatosti.
3. Následky neúcty voči Eucharistii vo svetle listu Rimanom 1,18-32
Skúsme sa v optike Božieho slova z listu Rimanom zamyslieť nad jej aktuálnosťou vo vzťahu k dnešnej situácii v Cirkvi práve v súvislosti s nedostatkom povinnej úcty voči Eucharistii. „Boží hnev z neba sa zjavuje proti každej bezbožnosti a neprávosti ľudí, ktorí neprávosťou prekážajú pravde… Hoci Boha poznali, neoslavovali ho ako Boha, ani mu nevzdávali vďaky“ (Rim 1,18-20). Liturgia oslavy Boha v Eucharistii je vo veľkej miere aj vo vonkajších gestách, ktorými tú úctu vyjadrujeme. Keď to porovnáme s minulými desaťročiami a storočiami, vidíme zjavný pokles úcty voči Bohu v Eucharistii a tiež vonkajšieho prejavu vďakyvzdávania. Áno, kňazi i veriaci tvrdia, že poznajú Pána v Eucharistii, ale nepraktizovaná viera je mŕtva (Porov. Jak 2,26)
„Preto ich Boh vydal nečistote podľa žiadostí ich srdca; a tak hanobili svoje vlastné telá tí, čo Božiu pravdu zamenili za lož, uctievali stvorenia a slúžili radšej im ako Stvoriteľovi.“ (Rim 1,24-25) Nezdá sa nám nápadná nepriama úmernosť medzi neúctou voči Kristovmu Telu v Eucharistii v súčasných desaťročiach a nárastom hriešneho uctievania ľudského tela vo forme sexuálnej revolúcie taktiež v súčasných desaťročiach? A nie sú ušetrení ani kňazi. Podávanie sv. prijímania na ruku je prejavom nášho uctievania človeka namiesto Boha. Vychádzame v ústrety človeku slúžiac jeho názorom na úkor Boha citlivého na náš prístup k nemu vo Sviatosti. Je zjavné, že v kontexte súčasnej manipulácie s Eucharistiou viac uctievame človeka ako pána situácie, lebo si môže zvoliť, ako on chce prijať Pánovo Telo, namiesto toho, aby sme sa prispôsobili skutočnému Pánovi situácie a v pokore ho prijali tak, ako On chce.
„Preto ich Boh vydal nehanebným náruživostiam. Ich ženy zamenili prirodzený styk za protiprirodzený. A podobne aj muži zanechali prirodzený styk so ženou a zahoreli žiadostivosťou jeden k druhému: muži s mužmi páchali nehanebnosť. Tak si sami na sebe odniesli zaslúženú odplatu za svoje poblúdenie. A pretože si nevedeli vážiť poznanie Boha, Boh ich vydal napospas ich zvrátenému zmýšľaniu, aby robili, čo sa nepatrí… Hoci dobre vedia o Božom ustanovení, že tí, čo robia také veci, zasluhujú si smrť, nielen že to sami robia, ale aj schvaľujú, keď to robia iní.“ (Rim 1,18-28.32)
Tu môžeme nachádzať aj odpoveď, prečo je medzi kňazmi i veriacimi taký nárast morálnych defektov, homosexuality a inej neprávosti. Je to aj preto, lebo kvôli nedostatočnej viere a láske voči Eucharistii boli „vydaní nehanebným náruživostiam“. „Nevzdávali náležitú úctu“ aj čo do vonkajšieho prejavu voči Eucharistii, v ktorej mali poznať svojho Boha, náležitú chválu a vďaku Eucharistii vyjadrujúc to aj spôsobom slávenia Eucharistie i jej podávania veriacim, lebo aj od formy záleží: forma dat esse rei – forma je prejavom podstaty. A preto ich Boh vydal nečistote…. a vydal ich napospas ich zvrátenému zmýšľaniu. To neznamená, že sa to musí nutne prejaviť u daného kňaza. Ale vzhľadom na to, že sme ako Cirkev jeden duchovný Organizmus, náš hriech sa stáva v Cirkvi oslabením v jej iných článkoch, ktoré upadajú do ťažkého hriechu. A vzťah k Eucharistii nie je banalita.
© nakolenach.sk
