(8) Mariologický charakter svätého prijímania; ubližujúca „nežnosť“ voči Eucharistii; o očistci biskupov a kňazov za podávanie na ruku
Prosba kňazom dávajúcim Eucharistiu na ruku, aby dávali do úst – I.
Drahí duchovní otcovia!
Veľmi vás prosíme, ak dávate Eucharistiu (aj) na ruku, keby ste tento spôsob prehodnotili smerom k rozdávaniu svätého prijímania na jazyk a pokiaľ možno tak, že pri tom prijímajúci kľačia. Chceme vám ponúknuť niekoľko zdôvodnení k tejto prosbe a vopred vám ďakujeme za pochopenie i za to, že to prijmete v dobrom ako prejav našej lásky k vám i k Cirkvi prostredníctvom lásky k Eucharistii.
1.- Mariologický charakter podávania a prijímania Eucharistie
Ide o podobnosť Vtelenia a sv. prijímania, ktorú sv. Ján Pavol II. vystihol vo svojej encyklike o Eucharistii: „Mária pri zvestovaní počala Božieho Syna aj v jeho fyzickej prítomnosti s telom a krvou, anticipujúc v sebe to, čo sa sviatostne uskutočňuje v každom veriacom, ktorý prijíma pod spôsobom chleba a vína Pánovo telo a krv. Jestvuje teda hlboká analógia medzi fiat, ktorým Mária odpovedala na anjelove slová, a amen, ktoré vyslovuje každý veriaci, keď prijíma Pánovo telo. Od Márie sa žiadalo, aby uverila, že ten, ktorý sa v nej počal pôsobením Ducha Svätého, bol Božím Synom (porov. Lk 1, 30-35). V kontinuite s vierou Panny Márie sa od nás v eucharistickom tajomstve žiada, aby sme uverili, že ten istý Ježiš, Boží Syn a Syn Márie, sa stáva s celým svojím božsko-ľudským bytím prítomný pod znakmi chleba a vína.“ Prijímať Ježiša na jazyk lepšie ladí s tajomstvom Vtelenia, lebo sa podobáme tajomstvu Vtelenia, keď Panna Mária mocou Ducha Svätého prijíma Ježiša priamo na sliznicu svojej maternice od prvej chvíle počatia Vteleného Slova. (Viď aj inými slovami v článku Prosba veriacim prijímajúcim na ruku – I.) Tak to robila Panna Mária. Pasívne odovzdaná na aktívne umiestnenie sa Boha v nej, čiže bez jej telesného aktivizmu. Jediným aktivitou je úkon viery jej Nepoškvrneného Srdca vyjadrený slovami súhlasu s touto Božou aktivitou v nej. Aj sviatostné Telo máme takto prijímať panensky v duchu Panny Márie, teda bez činnosti, ktorou si sami umiestňujeme Boha do seba!
Aj Panna Mária prijala Ježiša Krista, čiže „otvorila“ sa jeho prichádzajúcej prítomnosti; ona si ho nezobrala, nevzala, neprevzala. Sväté prijímanie je predovšetkým „sväté otvorenie sa“ Bohu, ktorý aktívne prichádza. Keď sa dáva sv. prijímanie na ruku, ono vlastne ani nie je sväté prijímanie, ale skôr (ne)sväté zobratie alebo prevzatie si Ježiša. V psychológii viery sa tým vytvára v srdci priestor pre pokušenie samoobslužného stvorenia si „svätého prijatia“ Boha, ktorého si viem uchopiť, a priam ním manipulovať. To pripomína biblický výrok: „Tak im ho teda vydal, aby ho ukrižovali. A oni prevzali Ježiša.“ (Jn 19,16) Čo doteraz bolo prípustné iba kňazom a biskupom, keďže majú pomazané ruky, aby sa nimi dotýkali Svätého vo Sviatosti, tak zrazu sme Presvätého „demo(n)kraticky“ vydali do nepomazaných rúk. Dokonca ani diakon si nedáva sv. prijímanie sám, ale prijíma Sviatosť od kňaza. Preto je správnejšie a pravdivejšie hovoriť o prevzatí si Ježiša, o zobratí si Ježiša alebo vzatí si Ježiša, namiesto výrazu „sväté prijímanie“. Zrazu sa každý prijímajúci na ruku stáva sám sebe vysluhovateľom Eucharistie. Čo na tom, že mu na ruku dá Sviatosť kňaz.
Keď sa pozrieme na Pannu Máriu, ona prijala Ježiša iba vierou, nie rukami. Vieru vyjadrila zvolaním „staň sa mi…“ A Ježiš bol okamžite prítomný v nej. Veriaci má tiež prijímať Ježiša iba vierou, ktorú vyjadruje slovom „amen“. A Ježiš je v okamihu prítomný v človeku, keďže je položený na jazyk, ktorý patrí do vnútornej oblasti tela. Ruky patria do vonkajšej oblasti tela, preto takto „povrchovo“ sa nemá Kristus prijímať, čo vedie aj formálne k povrchnému prijatiu Krista. Stačí sa pozrieť na deti, akú skúsenosť posväteného úkonu Presvätého Tela Pána majú, ak ho prijímajú ako cukrík alebo čokoládku na ruku? Deti sa systematicky vychovávajú k neviere v tajomnú prítomnosť Ježiša v Eucharistii, keďže ho tak „netajomne“ prijímajú. To je otázka času, že načisto stratia vieru v tajomstvo Eucharistie (ak ju vôbec mali). Ak teda takto od doby „prvého svätého prijímania“ (lepšie povedané „prvého prebratia si svätého Ježiša v Eucharistii“) berú sviatosť Oltárnu do svojich rúk ako niečo všedné, tak – vlastne čo je na tom posvätné, čo je na tom sväté? Na čo tam v niečo alebo v niekoho veriť, keď je to úplne niečo obyčajné, všedné a uchopiteľné vlastnými rukami a silami?
Svätého máme dávať Svätým spôsobom a to tak, aby človek mal aj vnútornú skúsenosť, že prijal Niekoho, kto je posvätný. Don Boskove slová „nestačí ich milovať; oni to musia aj cítiť, že sú milovaní“ môžeme aplikovať aj na našu situáciu. Nestačí milovať Ježiša: On to musí vo chvíli jeho prijatia aj cítiť, že je milovaný ako niekto Iný, „než keks“, a to od prvého okamihu kontaktu s Ním. Ježiš teda treba prijať vnútorne, nie povrchovo.
2. Pod rúškom nežnosti voči Eucharistii sa skrýva drastické ubližovanie Kristovi
Predstavme si návštevu človeka, o ktorom tvrdíme, že ho máme radi, a že ho naozaj chceme prijať. Prišiel by k našim dverám, zazvonil by a my máme dve možnosti:
- Otvoriť dvere, pozvať ho dnu, dovoliť mu, aby jednoducho, ľahučko a pokojne vstúpil, a hneď ho vnútri v chodbe objať a vystískať;
Tomuto sa podobá človek, ktorý nežne, na mäkký jazyk, ktorý už patrí do vnútorného prostredia ľudskej bytosti, prijme Ježiša vo sviatosti Oltárnej.
- Otvoriť dvere, a hoci by chcel hneď priamo vstúpiť dovnútra a objať nás, my ho predbehneme, vystrčíme ruky von z dverí, zabránime mu tým vstúpiť, ale zároveň ho uchopíme za hlavu a za uši tak silno, že mu vyšklbneme pár vlasov, oderieme kožu, zakrvavíme tvár a nasilu ho vtiahneme dovnútra a povieme mu: vitaj priateľu, ako sa teším, že si prišiel do mňa!
Takýmto druhým spôsobom sa správa človek, keď Sviatosť berie do svojich rúk. Prečo? Nuž lebo je to neprirodzená aktivita hostiteľa takto privítavať hosťa! Takto drasticky nasilu sa hosť predsa neprijíma. A tie šklbance z tela to je obraz vytrúsených čiastočiek Eucharistie po dlaniach, na šatách a na zemi.
Prosím, duchovní otcovia a bratia, neživme v ľuďoch tzv. nežnosť, ktorá Ježiša viac bolí, než teší. Pán nie je proti túžbe si ho pomojkať, pohojdať alebo pobozkať, čo je argumentom nežnosti voči Pánovi prijímajúc ho na ruku. Ale to sa predsa má urobiť vtedy, keď ho prijmeme ústami do vnútorného prostredia svojho tela i duše, do tepla vnútorného srdca, a nie na svoje ruky. To sa predsa v srdci dá hlbšie, duchovnejšie a dôvernejšie, bez ohrozenia Pánovho Tela. Lebo čo je na tom milé a nežné vziať niekoho do tanca a potom ho potknúť a nechať padnúť na zem? Aké je to krásne pobozkať niekoho a potom ho odsotiť od seba alebo nechať spadnúť na zem po svojich vlastných šatách? A tejto absurdite sa podobajú ľudia, ktorí prijímajú na ruku a potom si eucharistické čiastočky na dlaniach už nevšímajú, alebo ich obtrú o seba. Pritom ich pošliapu po zemi, zaiste aj po tých, čo boli pred nimi, nestarajúc sa už o Ježiša prítomného v omrvinkách, starajúc sa iba o svoju hygienu a zdravie. Je to drastické najskôr mu prejaviť nežnosť a potom mu ťažko ublížiť… A je prijatie na ruku vôbec nejakou nežnosťou v porovnaní s prijatím Ježiša v Eucharistii nežne na jazyk?!
Je to skôr prejav skrytej pýchy: mám Boha na rukách, som teraz jeho pánom, lebo si s ním v podstate môže robiť čo chcem. Forma je prejavom podstaty. Forma prijatia Boha na ruku je výrazom podstaty nášho vzťahu k nemu, ktorý je: vlastnícky, majetnícky, rozhodujúci o osude Boha. A naozaj je takto Boh často odsúdený na pád na zem. Azda je to dôstojné Boha takto s ním zachádzať? Takto riskantne, že padne na zem, hoci aj len potenciálne? Forma „na kolenách a do úst“ je prejavom podstaty nášho vzťahu k Bohu ako k Bohu, ktorému sa máme klaňať, adorovať ho a čo najnežnejšie a najposvätnejšie ho prijať do seba. Toto je dôstojné Boha.
Je opovážlivé povýšeneckým spôsobom brať Boha do svojich rúk. Sv. Michal archanjel i do takejto situácie volá: Kto je ako Boh? Nestavaj sa do pozície Boha, ty máš byť v jeho rukách, nie On v tvojich. Táto opovážlivosť a nerešpektovanie úcty voči Bohu v Eucharistii vždy priťahuje Boží trest. Hoci by to aj bolo s „dobrým“ úmyslom. Predobrazom toho je smrť Ozu, ktorý v dobrej mienke chcel zachrániť archu, aby nepadla, a zachytil ju svojimi rukami. Nemal sa čo dotýkať Božej Archy. Bol za to potrestaný smrťou. „Dávid a celý Izrael tancovali z celej sily pred Pánom pri piesňach za sprievodu citár, hárf, bubienkov, zvončekov a cimbalov. Keď prišli k Nákonovmu humnu, vystrel Oza ruku k Božej arche a zachytil ju, lebo voly sa potkli. Preto sa Pán rozhneval na Ozu a Boh ho tam udrel pre opovážlivosť, takže zomrel tam pri Božej arche.“ (2 Sam 6,5-7)
Čiže prijímať na ruku je opovážlivosť a má to svoje neblahé následky nielen v Cirkvi, ale aj vo svete; vždy v súvislosti so smrťou ľudí…
3.- Duše v očistci o očistci biskupov a kňazov za podávanie na ruku
Ak ste niekedy čítali výroky duší z očistca prostredníctvom Márie Simmy o sv. prijímaní na ruku, tak viete z viacerých miest knižky „Dostaňte nás odtiaľto!!!“ (s predhovorom od Slavka Barbariča z Medjugorja), že dávať takto sv. prijímanie je istá cesta do ťažkého očistca predovšetkým pre biskupov a kňazov. Odporúčame prečítať si úryvky z knihy na stránke www.nakolenach.sk. Alebo ak máte túto knihu, je to v slovenskom vydaní na stranách: 89; 100; 101;102; 103; 106 a tiež o vysluhovateľoch sv. prijímania je na str. 73-74.
© nakolenach.sk
