(7) Ublíženie Ježišovi; „otvor si ústa a ja ti ich naplním“; vhodnosť kľačadla
Povzbudenia prijímajúcemu na ruku, aby prijímal do úst – IV.
1.- Neubližujme Ježišovi v Eucharistii
Keď bol Ježiš vydaný do rúk ľudí, vždy to Ježiša nejako bolelo, ba bol to aj útok na jeho život: „Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí a zabijú ho.“ (Mk 9,31) Povieš: ale to je iné. Áno, ale princíp je podobný. Azda to Ježiša v Hostii naozaj nebolí, keď už veľakrát spadol na zem pri súčasnom podávaní na ruku? To sa prv nestávalo. Alebo či ho to nebolí, keď šliapeme po ňom v čiastočkách Eucharistie? Lebo je naozaj veľké množstvo popadaných omrviniek Eucharistie po zemi kvôli preberaniu Eucharistie na ruku. A je v našej moci tomu zabrániť! Ide tu o Ježiša, nášho Pána. Či to nie je bez jeho bolesti, keď ho znižujeme na úroveň „jednohubiek“, ktoré si sám človek vkladá do úst, čiže keď jeho Neobyčajného berie do svojich rúk ako nejaký obyčajný pokrm? Či práve tá inakosť prijatia Chleba z neba nemá byť súčasťou povinnej úcty voči Kristovi vo Sviatosti ako Pánovi? Alebo či azda neveríme, že tu ide o Kohosi Vznešeného, ktorého máme aj vznešenejšie prijímať než iba ako obyčajné jedlo? Veď Pán nás bude raz súdiť nielen za to, ako sme sa k nemu správali v blížnych, ale aj za to, čo sme robili s Ním, eucharistickým. Môžeme parafrázovať: Čokoľvek ste urobili jednej z týchto mojich najmenších – čiastočiek, to ste mne urobili. (Porov. Mt 25,31n) Eucharistia je sprítomnením Ježišovho zomierania v nesmiernych mukách, ale aj slávneho vzkriesenia a nanebovstúpenia. Ak sú v tajomstve Eucharistie prítomné tieto tri základné spásonosné tajomstvá, pred ktorými sú Boží anjeli v neustálej adorácii, vari je to beztrestné prijímať Sviatosť Oltárnu len tak na ruku ako nejakú vec?!
Pápež Ján Pavol II. v apoštolskom liste Dominicae Cenae, zo dňa 24. februára 1980 konštatuje: „V niektorých krajinách sa zaužívala prax podávať sväté prijímanie na ruku. Žiadali o to jednotlivé biskupské konferencie a Apoštolská stolica to povolila. No prichádzajú hlasy o žalostných prípadoch neúctivosti k sviatostným eucharistickým spôsobom, čo je veľkou urážkou, ktorá ťaží svedomie nielen osôb vinných za také počínanie, ale aj pastierov Cirkvi, ak by nedostatočne bedlili nad správaním sa veriacich k Eucharistii.“(čl. 11)
Takéto hlasy o žalostných (!) prípadoch neúctivosti sú pozoruhodnou novinkou, odkedy je novinkou podávanie Eucharistie na ruku. S týmto trestuhodným protestantským novátorstvom treba v katolíckej Cirkvi čím skôr prestať!
2.- „Otvor si ústa a ja ti ich naplním!“ – hovorí Božie slovo v 81. žalme
Otvor si ústa, aby ti ich Pán a Boh sám naplnil prostredníctvom svojho služobníka! Teda nie ty sám si naplníš ústa Sviatosťou po tom, čo si ju prijal na ruku, ale On sám ti naplní ústa Sviatosťou; ty ich len otvor. Chceme žiť jednoducho horeuvedené slová žalmu. Necháme sa ako deti nasýtiť priamo od Pána, ktorý nás kŕmi ako matka svoje deti. Nebudeme si preto dávať pokrm do úst svojimi vlastnými rukami ako to robia dospelí ľudia dávajúc si bežné jedlo do úst, ale prenecháme iniciatívu Pánovi a jeho viditeľnému zástupcovi, vysluhovateľovi Eucharistie, pokiaľ možno biskupovi, kňazovi a diakonovi. Touto inakosťou prijatia sviatostného Krista vyjadrujeme vieru, že ho neprijímame ako bežný pokrm bežným spôsobom, ale že ho prijímame ako pravý pokrm z neba – iným, vznešeným a zároveň pokorným spôsobom malých Božích detí, k čomu patrí aj pokľaknutie. Čo teda môžeme vyjadriť pozíciou na kolenách a do úst? To, že chceme byť vo vzťahu k Bohu, ktorý nás živí, ako deti, veď Pán hovorí: „Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva.“ (Mt 18,3) On sa ti dáva ako Dar. Ty ho len prijmi bez toho, aby si vykonával niečo, čím by si si jeho Dar dával sám sebe. Týmto by si ho zneucťoval ako výsostného Darcu nebeského Daru. Z neba ho máš prijať priamo, bez kontaktu tvojich rúk, ako mama keď kŕmi svoje dieťa priamo do úst bez toho, aby si dieťa bralo pokrm do vlastných rúk.
3.- Prijímajme v Tele vo viere Krv Kristovu aj navonok
Ak veríš, že prijímaš v Tele duchovne aj Krv Kristovu, tak vyjadri prijatím na jazyk túto vieru. Ak sa dáva sv. prijímanie „pod obojím spôsobom“ (teda Telo i Krv Kristova), vtedy sa v zmysle cirkevnej tradície v žiadnom prípade Eucharistia nesmie dať na dlane prijímajúceho, lebo na dlaniach by ostali malé kvapôčky zachytenej Krvi Kristovej. „Nikdy nie je dovolené dávať do rúk prijímajúcim hostie, ktoré boli predtým ponorené do Pánovej Krvi.“ (AAS 61 /1969/, s. 547).
To nám je jasné. Kiežby sme to vztiahli aj na malé čiastočky zachyteného Tela Kristovho, ktoré ostávajú na rukách a sú rovnako dôležité ako kvapôčky Krvi. Ak teda vo viere prijímaš v Tele aj Krv, prijímaj Telo tak, ako keby bolo namočené do Krvi, teda ako keby si prijímal pod obojím spôsobom. V prijatí na jazyk tichým spôsobom vyjadríš vieru, že prijímaš aj Krv, ktorú na ruku prijať neslobodno. Tak ak v tej minikvapôčke veríme, že je to celá a presvätá Kristova Krv – a preto je nemysliteľné, aby sme dávali Krv na dlane –, prečo podobne neveríme toto isté aj o miničiastočkách Pánovho presvätého Tela zachytených na ruke? Ak by sme v to skutočne verili, bolo by pre nás neprípustné prijať Telo Kristovo na ruku! Veď Ono je rovnako Božím Telom ako aj jeho Krv! Alebo nám predsa len chýba dar viery v reálnu prítomnosť Ježiša v eucharistických omrvinkách? V tejto veci je potrebné robiť pokánie…
4.- Pokľakni na kolená pred menom Ježiš v Eucharistii
Nech je naozaj pre nás najvhodnejšie, aby sme pred sviatostným Pánom v pokore pokľakli práve v tom najvznešenejšom okamihu dňa, keď sa nám práve „tu a teraz“ dáva v Eucharistii, a nie „kilometer“ predtým. („…aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí, a aby každý jazyk vyznával: „Ježiš Kristus je Pán!“ (Flp 2,10-11). Mohli by sme doplniť: „aby sa na meno Ježiš v Eucharistii zohlo každé koleno (jedno i druhé!) a aby každý jazyk pasívne odovzdaný na prijatie Eucharistie vyznával Ježiš Kristus (v Eucharistii) je Pán“, a to tým, že človek prijme Pánovo Telo v bázni pred ním na svoj jazyk. Tak to robila Panna Mária. Pasívne odovzdaná na aktívne umiestnenie sa Boha v nej, čiže bez jej telesného aktivizmu. Aj sviatostné Telo máme takto prijímať panensky v duchu Panny Márie, teda bez činnosti, ktorou si sami umiestňujeme Božie Telo do seba!
Latinské príslovie hovorí: Forma dat esse rei – Forma je prejavom podstaty. Aj naša forma vyjadrená pozíciou nášho tela je vyjadrením primeranosti našej poníženosti pred Bohom, v porovnaní s pozíciou istej trúfalosti pred Bohom vo forme prijímania postojačky a na ruku. Hovorí sa, že človek je najkrajší vtedy, keď kľačí pred Bohom. Buďme krásni touto pokorou pred Bohom. Boh pokorným dáva svoju milosť. Naše pokľaknutie pred Sviatosťou nech je zároveň súčasťou našej tichej prosby kňazom, aby zaviedli k svätému prijímaniu kľačadlá.
5.- Kľačadlo ako cesta k obnove eucharistickej úcty
Môže sa to zdať zvláštne, ale zavedenie kľačadla pre jednu alebo ešte lepšie pre dve osoby, napr. to, ktoré sa používa pri sobášnom obrade pre oboch snúbencov, by bolo pekným a vhodným výrazom k účasti na Baránkovej svadobnej hostine. Je to zároveň vhodný prejav nášho pokánia za nespočetné znesvätenia Eucharistie v súčasnej dobe po celom svete. Slová proroka Barucha sú v tomto zmysle aktuálne: „Dôvera, deti! A volajte k Bohu; ten, čo dopustil, spomenie si na vás. Ako vás naviedla myseľ vzdialiť sa od Boha, desaťnásobným úsilím ho znova hľadajte.“ (Bar 4,27-28) Ak sme sa previňovali doteraz voči Pánovi v Eucharistii, desaťnásobne viac sa usilujme odprosiť ho skutkami pokánia – aj vo forme kľačadla. Veď byť na kolenách pred Pánom je klasický výraz pokánia. Navyše je to zo strany kňaza aj úkon lásky k blížnym, ktorí chcú prijať Sviatosť na kolenách, aby sa im ľahšie vstávalo zo zeme. Stačí dať k sv. prijímaniu kľačadlá (ľahšie sa rozdáva a je aj menšia pravdepodobnosť oslintania prstov) a dávať Eucharistiu na jazyk. Nemyslime si, že keď niekto oslintá prsty kňaza, že sa automaticky nakazíme, alebo že automaticky zomrieme, alebo že tým automaticky niekoho nakazíme alebo zabijeme. Veď to je klamstvo Zlého ducha, ktorý sa smeje z našej prehnanej ustrašenosti. „Veď Boh nám nedal Ducha bojazlivosti, ale Ducha sily, lásky a rozvahy“ (2 Tim 1,7)
© nakolenach.sk
