(5) Nevhodnosť výrazu „sväté prijímanie“ na prevzatie si Eucharistie na ruku; prvé sväté prijímanie
Povzbudenia prijímajúcemu na ruku, aby prijímal do úst – II.
1.- Prijímaním na ruku neprijímame Ježiša naplno, lebo rátame so skutočnosťou postrácaných omrviniek z jeho Tela
Sväté prijímanie je sväté zjednotenie sa s Kristom hneď od prvej chvíle kontaktu s Kristom, podobne ako to bolo u Panny Márie v tajomstve Vtelenia. Vlastnoručné manipulovanie s Kristom pred tým, ako si ho človek sám vloží do úst, z viacerých dôvodov znesväcuje alebo zneposvätňuje prijatie Ježiša v plnom význame slova. Sväté prijímanie je v plnom zmysle sväté vtedy, keď je Kristus prijímaný v trosvätom zmysle:
1. celý svätý Kristus vo Sviatosti; čiže nielen morálne, ale aj fyzicky, vrátane čiastočiek;
2. svätým úkonom v celom rozsahu prijímania;
3. pomazanými, posvätenými rukami kňaza.
Ak tu čokoľvek chýba, viac či menej hapruje tento termín vo svojej správnosti, resp. v plnosti svojho označenia, napr.:
- ak nie je prijímaný celý Kristus, čoho svedectvom je napr. to, že sa nepoužíva paténa; čiže nielen morálne mienený k udeleniu, ale aj fyzicky v omrvinkách slabo držiacich na korpuse, ktoré sú tiež mienené dať;
- ak si Sviatosť laik vkladá sám svojimi rukami, ktoré nie sú pomazané;
- ak je Sviatosť dávaná rukami laika, ktorý je k tejto službe “hoci, ale iba len” požehnaný.
Potom ale vziať Ježiša na ruku predtým, ako ho prijmem do úst nie je v plnom zmysle svätým prijímaním, ale skôr prevzatím si Ježiša v Eucharistii. Neprijať Ježiša okamžite, ale akoby “vodiť ho najskôr po trńistých záhradách, až kým ho vlastnoručne nevtiahnem do svojho domu už doráňaného z cestovania”, nemôže byť nazývané svätým.
Navyše Ježiša v Eucharistii “prijímajúc” ho na ruku neprijímame v plnom slova zmysle, lebo čiastočky z jeho Tela zachytené na ruke jednoducho neprijmeme, ale ich chtiac-nechtiac strasieme z dlaní.
“Kto prijíma toho, koho ja pošlem, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal.“ (Jn 1,20) Je to veľká vec prijať Ježiša naplno, alebo len čiastočne. “Kto však pohŕda mnou, pohŕda tým, ktorý ma poslal.“ (Lk 10,16) Je to pohrdnutie Kristom v omrvinkách a my s tým rátame, lebo sme bez patény. Ak sa paténa používa, Kristus je prijatý naplno, lebo kňaz prijme eucharistické omrvinky pri purifikácii. Ale ak pohrdneme nad “osudom” eucharistických omrviniek, pohŕdame síce maličkým, ale predsa stále Kristom.
Neraz aj kňaz keď podáva Eucharistiu, vytrúsi sem-tam čiastočku na zem, za čo si spoluzodpovedný aj ty, ktorý chceš prijať na ruku, lebo vtedy nútiš kňaza, aby nepoužil paténu!!!
Z toho vyplýva, že Ježiša sme neprijali na 100 percent celého. A neprijať Ježiša na 100 percent, čiže úplne, nemôže byť nazývané svätým prijímaním.
Preto je výraz „sv. prijímanie na ruku“ krádežou posvätného výrazu rezervovaného na sväté zjednotenie (sväté prijímanie) sa s Kristom prostredníctvom priameho prijatia Eucharistie na jazyk.
2.- Prvé sväté prijímanie detí alebo prvé prevzatie si Ježiša
Z toho dôvodu nie je správne ani hovoriť o prvom svätom prijímaní, ak sú deti nútené prijímať na ruku. Je to zároveň aj nepedagogické z hľadiska viery, lebo dieťa nie je inakosťou podávania Eucharistie (totiž do úst) ani duchovne, ani zmyslovo vedené k tomu, že prijíma špeciálnym spôsobom práve preto, lebo ide o Svätého Krista, ktorého posvätne prijíma vo Sviatosti priamo na jazyk. A ak ešte postojačky, tak to je opäť niečo bežné ako stáť pri okienku v školskej jedálne Veď prijatie (prevzatie si) Ježiša na ruku je také celkom čosi všedné. O čo je to potom posvätnejšie než napr. prevzatie si sušienky od mamy? To je len otázka času, kedy sa z nich postupne vytratí viery v eucharistickú prítomnosť Ježiša.
Keďže tu ide naozaj o hlboké tajomstvo Kristovej prítomnosti a o istú náročnosť viery, je o to potrebnejšie zo strany duchovných pastierov, aby napomohli tejto viere dôrazom na nadštandardnú úctu voči sviatostnému Kristovi, aj vo forme spôsobu jeho prijatia.
3.- Sväté prijímanie ako sväté otvorenie sa Kristovi
Sväté prijímanie je iba vtedy „svätým“ ak je „otvorením sa“ Bohu, ktorý prichádza. Ide o model v duchu Panny Márie, ktorá bez zvláštnej „manuálnej“ aktivity, iba vierou a súhlasom (iba prostredníctvom „Amen!“), pasívne otvorila svoje srdce i lono Bohu.
Čiže ak je na naše prijatie Ježiša v Eucharistii kompatibilný výraz „sväté otvorenie sa mu“, potom ide naozaj o „sväté prijímanie“. Je to sväté otvorenie „dverí svojich úst“, ktoré vyjadrujú „sväté prijímanie Ježiša do svojho otvoreného srdca“.
Nastavené ruky na prevzatie si Ježiša nie je „svätým otvorením sa“ Bohu, ktorý prichádza vo Sviatosti, ale skôr „nesvätým uchopením Božieho tajomstva“ do svojich rúk s následnými dôsledkami zneuctenia Eucharistie, ale i s neblahými následkami pre „dotýkateľa sa“ Eucharistie nepovolanými a zároveň nepomazanými rukami. Na dotyk s Posvätným musia byť ruky povolané, pomazané, vyhradené, rezervované, čiže čisté – „kóšér“ (hebr.); stačí si spomenúť na prípad Ozu v Starom zákone: „Keď prišli k Nákonovmu humnu, vystrel Oza ruku k Božej arche a zachytil ju, lebo voly sa potkli. Preto sa Pán rozhneval na Ozu a Boh ho tam udrel pre opovážlivosť, takže zomrel tam pri Božej arche.“ (2 Sam 6,5-7) Čiže prijímať na ruku je opovážlivosť a má to svoje neblahé následky nielen v Cirkvi, ale aj vo svete – vždy v súvislosti s utrpením a smrťou ľudí…
4.- Sväté prijímanie ako zjednotenie sa s Kristom prijatím ho priamo do úst
Sväté prijímanie je oddávna terminus technicus na prijatie Ježiša v Eucharistii priamo do úst a pokiaľ možno aj na kolenách (ako to bolo zvykom celé stáročia). Ak niekto prijíma Eucharistiu na ruku, treba to vyjadriť iným termínom, napr.: prevzatie si eucharistického Ježiša; vzatie si Ježiša, zobratie si Ježiša.
Sväté prijímanie v prípade daného na ruku je výrazom v tomto prípade nie v plnom slova zmysle. Je sväté len čo do Sviatosti, ktorá sa dáva, a ktorá je sama v sebe svätá. Nemožno ho nazvať v plnom zmysle slova svätým, lebo nenapĺňa od prvého okamihu podania tú skutočnosť, ktorá je vyjadrením latinského i anglického výrazy: sancta communio, resp. holy communion, čiže sväté spoluzjednotenie. Sväté prijímanie je teda výrazom na sväté spoluzjednotenie v zmysle bytosť v bytosti, osoba v osobe. A toto sa v plnom zmysle napĺňa iba v tom prípade, keď sa Sviatosť Oltárna dáva priamo na jazyk. Vtedy dochádza k spoluzjednoteniu človeka s Kristom, samozrejme čo do prežívania a ovocia milosti to je zas druhá kategória závisiaca od duchovnej disponovanosti prijímateľa.
K tomuto spoluzjednoteniu samozrejme nedochádza v okamihu, keď človek preberá sviatostného Krista na ruku. Ak „ešte“ nemožno hovoriť o spoluzjednotení, pretože Kristus a človek ešte nie sú bytostne jedno (Kristus je totiž chvíľku ešte na ruku!), potom ale nemožno hovoriť ani o sancta communio (holy comunio), čiže nemožno hovoriť tým pádom ani o sv. prijímaním, ale iba o prevzatí si Ježiša. Sväté prijímanie s avšak ani potom nestáva svätým, lebo isté fluidum posvätnosti tomuto úkonu vkladania do úst dáva vo veľkej miere aj posvätné osoba kňaza podávajúca sv. prijímanie do úst prijímateľa, ako ja jeho pomazané, posvätené ruky. Čiže ide o úkon sám v sebe posvätný, ktorý vykonáva posvätený služobník Cirkvi. Ak si laik sám sebe podáva Eucharistiu so svojej dlane, nemožno hovoriť o takej posvätnosti, ako v prípade kňaza, lebo ide o úkon príliš všedný na to, aby sa mohol nazvať svätým. Kedykoľvek si človek sám sebe dáva jedlo do úst. Ale ak eucharistického Krista dáva kňaz priamo do úst, pričom to vôbec nebýva bežným alebo všedným zvykom, aby kňaz niekoho kŕmil vlastnými rukami, potom ide o úkon hlboko posvätný, aj vzhľadom na posvätnú Tradíciu, ktorá tento úkon po stáročia rezervoval striktne iba vysväteným služobníkom Cirkvi v kňazskej službe, čo si doteraz zachovali napr. pravoslávne Cirkvi zo starobylých čias.
5.- Krádež výrazu sväté prijímanie v prípade prevzatia Ježiša na ruku
Použiť výraz „sväté prijímanie“ na činnosť, ktorou si človek berie svätú Eucharistiu na ruku, je v istom zmysle krádež výrazu, čiže vlastne svätokrádež. Je to niečo podobné ako ukradnutie licencie alebo patentu na niečo. Takisto ani kalich s Krvou Kristovou v prípade sv. prijímania pod obojím si veriaci nemá brať do svojich rúk.
Výraz sv. prijímanie je vlastne široký preklad z latinského „sancta communio“. Tento výraz je viac než iba prijatie alebo akceptácia a pod. ide o výraz, ktorý vyjadruje bytostnú jednotu.
Keď niekomu ponúkame cukrík, tak nepovieme „prijmi cukrík“, ale „zober si cukrík“, ktorý ti dávam. Kladením Eucharistie na ruku činíme navonok z Krista vec; a to i napriek našej viere v neho. Forma dat esse rei – forma je prejavom podstaty. Akou formou vyjadrujeme svoju vieru, taká je podstata našej viery. Čiže ide o prevzatie si svätej Eucharistie, nie o sväté prijímanie. Neprznime tento výraz zaužívaný pre spomínaný stáročný spôsob rozširovaním ho o nový spôsob („sv. prijímanie na ruku“), nezodpovedajúci svätému prijímaniu v klasickom slova zmysle.
6.- Sväté prijímanie ako vnútorný úkon tela i srdca
Sväté skutočnosti spravidla prijímame vnútorne do srdca, čiže dovnútra. Sväté prijímanie je výraz vyjadrujúci vnútorný úkon. Podanie Eucharistie na jazyk – ktorý patrí už do vnútornej oblasti ľudského tela – vystihuje túto skutočnosť vnútorného prijatia. Považovať zobratie si Eucharistie na ruku za sväté prijímanie je nepravdivé, lebo nevystihuje túto potrebnú vnútornosť obsahu pojmu. Ide vlastne o násilné privlastňovanie si posvätného úkonu na úkon neposvätný, pretože položená Hostia na povrch dlane vôbec nevyjadruje vnútorné prijatie, ale iba povrchový kontakt s Kristom a až následne o prijatie do úst vlastnými rukami. Ide tu teda o úkony navyše, ktoré znečisťujú posvätnosť sv. prijímania. Ide totiž už o prvý kontakt s Kristom, ktorý dáva punc posvätnosti nášmu úkonu prijatia. Porovnajme dva prípady za predpokladu, že obaja veriaci sú vnútorne riadne disponovaní, milujú Ježiša a myslia to úprimne:
- Prijímajúci priamo na jazyk môže potom spokojne a pravdivo povedať: „prijal som Ježiša na jazyk i do srdca“. Ide naozaj o sväté prijímanie.
- Avšak ten čo prevzal na ruku Ježiša môže povedať: „vzal som Ježiša na ruku a dal som si Ježiša do úst“ a hoci by aj dodal „a prijal som Ježiša do srdca“, je tam už toľko nadbytočného balastu predchádzajúcej činnosti, ktorá znesväcuje samotný úkon sv. prijímania a preto znečisťuje tento posvätný príchod Krista do človeka. Iba ten spôsob, pri ktorom nie je nič primiešané, je svätý spôsob, čiže sväté prijímanie. Čo je navyše, je od Zlého, to platí aj v tomto prípade.
Keď Ježiš príde druhý krát na zem, to azda ho my ľudia „stiahneme za nohy z neba“ podľa vlastnej vôle? To on príde a my ho máme prijať tak, ako príde, ako hovorí žalmista (Ž 89): „Otvor si ústa a ja ti ich naplním“. Aj chlieb z neba si nemáme sami vtiahnuť svojimi rukami do seba, ale máme ho jednoducho prijať ako Božie dieťa ako prichádzajúci chlieb z neba skrze pomazané ruky kňaza. V liturgickej tradícii je známy výrok „človek jedol chlieb anjelský“. Aj tento výraz hovorí, že Boží chlieb z neba treba prijímať ako prichádzajúci zhora, zo sveta anjelov, z neba. A preto aj prichádzanie Eucharistie zhora, z rúk kňaza, jednoznačne lepšie vystihuje túto skutočnosť, než keď si človek sám dáva Eucharistiu „zdola“, svojou rukou.
© nakolenach.sk
