(13) Intimita Baránkovej svadobnej hostiny a tajomstva podávanej a prijímanej Eucharistie v kontexte s tajomstvom odovzdávania života; laickí rozdávatelia

Obhajoba kňaza, ktorý kvôli svojmu svedomiu nedokáže dať Eucharistiu na ruku – IV.

1.- Pozvanie do intimity Baránkovej svadobnej hostiny

V knihe Zjavenia apoštola Jána čítame: „Potom mi povedal: „Napíš: Blahoslavení sú tí, čo sú pozvaní na Baránkovu svadobnú hostinu!“ A povedal mi: „Tieto Božie slová sú pravdivé.“ ¹⁰ I padol som mu k nohám, aby som sa mu klaňal. Ale on mi povedal: „Pozor, nerob to! Som spoluslužobník tvoj a tvojich bratov, ktorí majú Ježišovo svedectvo. Bohu sa klaňaj! A Ježišovo svedectvo je duch proroctva.“ (Zjv 19,9-10)

Aj z tohto kontextu správy o Baránkovej svadobnej hostine môžeme vybadať pozvanie k povinnej poklone pred Bohom v Eucharistii. Škoda, že v liturgii bolo vynechané slovo veľmi dôležité, ba až kľúčové, na pochopenie, o čo vlastne ide. Je to slovo „svadobnú“. Veriaci by si pri každej sv. omši lepšie mohli pripomenúť, že sú v pozícii Nevesty voči Kristovi, Božskému Ženíchovi, počutím zvesti: „Blahoslavení sú tí, čo sú pozvaní na Baránkovu svadobnú hostinu!“ Teda ide o sväté prijímanie Nevesty a kňazov dávajúcich Eucharistiu v mene Ženícha.

Zdá sa, že nám kňazom ako mužom treba veci povedať polopate, po mužsky, aby sme konečne pochopili princípy, ktoré platia ako v iných vzťahoch, tak podobne aj v tajomstve Eucharistie. Potom je šanca, aby sme pravdu lepšie zakceptovali a previedli do našej liturgicko-pastoračnej praxe. Dal by Pán Boh!

2.- Mariánsky charakter vysluhovania a prijímania Eucharistie

Je to Panna Mária, ktorá prijíma vtelené Slovo úplne vzorovo, par excelence. Ona je obrazom Cirkvi nielen ako Matky Slova, ale i ako Nevesty Slova. Preto je Mária aj Matkou aj Nevestou Eucharistie. Predovšetkým potrebujeme prijať mariánsky charakter sv. prijímania, aby sme prijímali správne a náležite tomu aj Eucharistiu podávali! 

Svätý Ján Pavol II. učí: „Medzi “amen“ prijímajúceho Eucharistiu a ”fiat“ Márie je hlboká podobnosť.“ (Ecclesia de Eucharistia, 55) Otvorené srdce i ústa prijímateľa Eucharistie sú imitáciou Máriinho panenského Nepoškvrneného Srdca i je panenského lona, do ktorého prijala Vtelené Slovo. Ako Ona povedala fiat mihi secundum verbum tuum (nech sa mi stane podľa tvojho Slova) a prijala Slovo, tak aj prijímajúci, ktorý pred prijatím Eucharistie hovorí Amen, otvára lono svojho srdca i svojich úst, aby priamo skrze ústa prijal ako dar samého Pána do svojho srdca.

A môžeme to aplikovať aj v tom zmysle, že ako Mária prijala tajomstvo vtelenia nebeského Slova mocou Ducha Svätého do svojho lona, doslova na sliznicu svojej maternice, tak podobne analogicky jediný správny spôsob prijatia vteleného Slova v Eucharistii je prijať ho – už ako Chlieb života – na sliznicu svojho jazyka. Vtedy sa prirodzene podobáme Márii. Panna Mária samozrejme neprijala vtelené Slovo „na ruku“, ale priamo dovnútra svojho tela. Podobným spôsobom prijímala Eucharistiu určite nie na dlaň, ale hneď priamo dovnútra svojho tela, čiže na jazyk. Prečo by prijímala Ježiša na ruku, keď ho prijala do lona? Prečo by ho prijímala „na telo“, keď ho prijala „do tela“? Pre Máriu je typické prijímať Ježiša iba priamo do svojho tela.

Keď sa nám totiž Ježiš dáva, On sa nám priam zasväcuje v dôvere, že ho s láskou prijímame ako svojho najdôvernejšieho Priateľa, ako nevesta-Cirkev svojho Božského Ženícha, a to bezprostredne od prvého okamihu kontaktu s Ním. Vtedy sa uvoľňuje pôsobenie plodiaceho Ducha Svätého a On v nás prináša plody svojho pôsobenia. Najkrajším výrazom vzájomného zasvätenia sa je túto posvätnú chvíľu s Božským ženíchom prežívať v pokore na kolenách a s prijatím na jazyk. 

3.- Obdoba prijímania eucharistického Ženícha Nevestou – Cirkvou s princípmi morálnej manželskej intimity

Sväté prijímanie je možné v princípe prirovnať k dôvernému spolužitiu manžela a manželky, kedy sa aj na telesnej úrovni dávajú vzájomne jeden druhému, aby splodili život prirodzeným spôsobom, nie spôsobom iným prostredníctvom prostriedkov alebo umelým oplodnením. Telesné spojenie dvoch tiel muža a ženy v rámci manželskej čistoty nepripúšťa nejaké umelé prostriedky alebo techniky, a z morálneho hľadiska sú hriechom akékoľvek neprirodzené metódy sexuálneho spolužitia, ktoré vlastne bránia počatiu. Žena v morálne správnom správaní sa prijíma od muža oplodňujúci dar života, bez ktorého by jej životodarná potencialita bola bez ovocia. Prepáčte, tento dar prijíma bez sprostredkovania svojich rúk. Takisto aj Cirkev v prijímajúcich laikoch má prijať Ježiša vo forme eucharistického vteleného Slova priamo do svojho tela, bez sprostredkovania jej vlastných, čiže laických rúk, ktoré sú obrazom umelých prostriedkov. Prirodzené metódy prinášajú požehnaný plod lásky, sú požehnaním pre dieťa. 

Preto kňazi ako darcovia Eucharistie musia byť v Cirkvi iba muži, lebo sú obrazom nositeľstva liturgického semena Božieho slova, ktoré sa stalo Telom, a skrze slová premenenia Telom eucharistickým, a preto sú iba oni jeho riadnymi vysluhovateľmi. Preto akýkoľvek laik-nekňaz, ktorý podáva sviatosť Oltárnu, je ako „umelý oplodňovateľ“(!) v Cirkvi. A to nikdy požehnanie neprinesie, skôr naopak, spôsobuje to zomieranie Cirkvi. Tak, ako každé umelé oplodnenie je niečím neprirodzeným, hriešnym, a preto priťahujúcim absenciu Božieho požehnania v živote dotyčných osôb, podobne aj podávanie Eucharistie neprirodzeným spôsobom priťahuje Boží trest na Cirkev i svet. Áno, ľudia sa môžu počať aj z umelého oplodnenia, ale za akú cenu? Dieťa je poznačené na celý život, že nebolo počaté prirodzeným spôsobom ďalšie negatívne následky na život a celkové zdravie dieťaťa i rodiny. A tiež koľko potratov tým vzniká, čo je tiež obrazom doslova potratených eucharistických čiastočiek? Laickí rozdávatelia Eucharistie (pri všetkom ocenení ich snahy pomáhať kňazom i Cirkvi), paradoxne konajú kontraproduktívne v neprospech Cirkvi. Laickí rozdávatelia nie sú riešením životodarnej obnovy Cirkvi, ale skôr kontextom jej tichého zomierania. 

4.- Hriechy nečistoty voči Eucharistii ako obdoba hriechov proti manželskej čistote

Ako existuje manželská čistota, tak existuje obdobne aj čistota vo vzťahu k podávanej a prijímanej Eucharistii. Ak existujú hriechy voči manželskej čistote, tak existujú aj hriechy nečistoty voči Eucharistii, napr. vo forme podávania Eucharistie na ruku. Kňazi ako takí tvoria s Kristom-ženíchom mystickú jednotu, a preto iba oni sú povolaní odovzdávať v mene Krista Veľkňaza Eucharistiu, ktorej je On autor. V tomto zmysle sú jedno s Kristom. Kňaz, ktorý dáva hoci aj laickému mužovi, alebo dokonca rehoľnej sestričke či miništrantovi rozdávať eucharistického Krista ľuďom, čiže Cirkvi ako Kristovej Neveste, sa potom správa ako nerozumný, ba nemravný manžel, ktorý by dal inému človekovi na starosť, aby umelo oplodnil svoju manželku, pričom je k tomu povolaný on sám, aby to urobil prirodzene ako riadny vysluhovateľ. Je to vlastne súhlas s cudzoložstvom. A toto robíme v Cirkvi skrze nepomazané dlane! 

Cirkev žije z Eucharistie. Ak Cirkev nežije z Eucharistie, ktorej má vzdávať náležitú úctu a lásku vo viere v eucharistické tajomstvo, tak potom nežije, prestáva žiť, zomiera!

5.- Ticho akceptovaný sebaklam uprostred intimity Baránkovej svadobnej hostiny v podobe mimoriadnych vysluhovateľov (rozdávateľov) Eucharistie

Vieme, že mimoriadni rozdávatelia sv. prijímania boli ustanovení pre prípady skutočne zriedkavé, keby sa sv. omša neúmerne predĺžila kvôli veľkému počtu prijímajúcich. Ako je však známe, v praxi sa de facto stali „riadnymi“ vysluhovateľmi. Aj tu sa v Cirkvi klameme. Či sa sv. omša neúmerne nepredlžuje skôr pre dlhú kázeň kazateľa, a to neraz aj neúmerne? A potom sa nám zdá, že svätá omša už pridlho trvá, tak ju treba efektívne skrátiť prívalom viacerých (mimo)riadnych vysluhovateľov – rozdávateľov sv. prijímania. A tak chvíle, ktoré majú byť pokojné, intímne a dôverné s naším Pánom prijímajúc ho vo Sviatosti, nesmú byť poznačené náhlivosťou v rozdávaní Eucharistie. Pri svadbe sa predsa nepatrí ponáhľať sa(!). My však „odrozdávame raz-dva-tri“ s dobrým pocitom, akí sme šikovní a ako nás ľudia pochvália za dobrú kázeň a krátke rozdanie svätého prijímania. Hrozné! Ako veľmi nám záleží, aby sme sa páčili ľuďom a nie Bohu.

6.- Iba pastierom prináleží kázať Slovo, hoci aj dlho – a preto i podávať Eucharistiu, hoci aj dlho!

Iba vysvätenému duchovnému pastierovi prináleží vysluhovať Eucharistiu, hoci mu to bude bez tých mimoriadnych trvať 5-krát dlhšie, čiže napr. 10 minút. A keby aj 15-20 minút, svet sa nezrúti. Či sa nestáva, že kňazi dlho kážu? Či kázeň niekedy netrvá aj štvrť hodiny? A žiadnemu laikovi ani rehoľnej sestričke to kazateľ „nedá“ odkázať! On si to odkáže sám, lebo je biskup, kňaz alebo diakon. Tak nech aj rozdávanie trvá hoci aj štvrť hodinu. To predsa nie je dôvod „neúmerného predĺženia svätej omše“, keď za taký sa bežne absolútne vôbec nepovažuje to, keď biskup alebo kňaz káže aj pol hodinu!

Podobne ako má kázať nie laik, ale iba biskup, kňaz alebo diakon, tak majú dávať iba oni Eucharistiu ako Jej riadni vysluhovatelia. Podobne ako sa toto Božie slovo iba od týchto mužov Cirkvi ako semeno Slova dostávalo priamo do sŕdc poslucháčov (a to bez časového limitu!), tak podobne iba tieto tri skupiny sú kompetentné dávať priamo semeno vteleného Božieho slova v sviatostnej forme Eucharistie, do úst ľudí, ktorí ho s úctou na kolenách prijímajú priamo do svojich sŕdc, opäť bez časového limitu! A ak by boli obavy z bolenia ruky, tak o to viac treba privádzať ľudí k tomu, aby prijímali na kolenách.

Ako sa manžel neponáhľa s tým, keď sa zhovára dôverne so svojou manželkou (obdoba kázne) o to viac sa neponáhľa, keď je potom s ňou v intímnej epizóde vzájomného darovania sa v láske (obdoba svätého prijímania). Prepáčte, že je potrebné veci povedať takto „polopate“, aby sme si lepšie uvedomili absurdnosť toho, čo sme v súčasnosti v Cirkvi pozavádzali.

Mám nádej, že muži Cirkvi pochopia toto vysvetlenie ako interne dostačujúce na to, aby sa vrátili k spôsobu prijímania veriacich iba do úst a na kolenách a aj k rozdávaniu (vysluhovaniu) sv. prijímania iba riadnymi služobníkmi Cirkvi. Prinesie to do Cirkvi viac požehnania. 

7.- Dar z neba dávať a prijímať ako Dar a nie ako obdarovanie seba samého

Dať Eucharistiu do rúk, tento nevýslovný dar, to je ako deťom – ktoré sa tešia na darčeky od Ježiška pod Vianočným stromčekom – dať darčeky na chodbe alebo v kuchyni do ruky a potom im povedať nech si ich idú zaniesť pod stromček, nech si ich tam položia, rozbalia,  a nech sa tam tešia, a nech sa tam „tvária“, že akože „objavili“ darčeky pod stromčekom! Žalostná strata pravej radosti z Pánovho daru ako Daru!

Priamo pod stromčekom prijatý dar je ako priame vloženie Eucharistie do úst prijímajúceho. Darček objavený pod stromčekom je iný ako cezročné dary, lebo imituje Dar z neba, samého Krista, ktorý sa narodil v Betleheme ako Dar nebeského Otca skrze Pannu Máriu. Tak má byť aj iné prijatie Daru z neba, než aké sú bežné dary prijímané našimi rukami.

Dávať Eucharistiu na ruku je zrušiť mystiku Daru Nazareta i Betlehema a urobiť z neho komerčnú všednú záležitosť, ktorá je ľahko dostupná  k vlastným rukám, dokonca i pre potenciálnych zlodejov – hoci aj uprostred dobre zmýšľajúcich ľudí. Ako úzkostlivo bol Dar z neba chránený pred zločincami – Pannou Máriou, svätým Jozefom i tromi kráľmi… 

Prepáčte za možno trochu naturalistické zdôvodnenia, ktoré ale nesú v sebe túžbu „polopate“ presvedčiť teológa k mystagógii nadprirodzeného tajomstva zlučiteľného a prirovnateľného k tajomstvám odovzdávania života, ktoré je u Boha vždy v princípe niečím posvätným. A tak sa treba pozerať aj na tajomstvo odovzdávania Božského života prostredníctvom odovzdávanej Eucharistie. Napokon platia slová Písma, ktoré povzbudzujú k čistote chápania celého tajomstva: „Čistým je všetko čisté, ale poškvrneným a neveriacim nie je nič čisté; ešte aj ich myseľ a svedomie sú poškvrnené. Vyznávajú, že poznajú Boha, ale skutkami ho popierajú.“ (Tit 1,15-16)

© nakolenach.sk