(12) KKC – učenie Magistéria Cirkvi v kontexte s tajomstvom Eucharistie a sv. prijímania
Obhajoba kňaza, ktorý kvôli svojmu svedomiu nedokáže dať Eucharistiu na ruku – III.
1.- Katechizmus Katolíckej cirkvi o prejavoch pravej úcty k Eucharistii
KKC 1336 Prvá predpoveď Eucharistie učeníkov rozdelila, tak ako ich pohoršila predpoveď umučenia: „Tvrdá je to reč, kto to môže počúvať?!“ (Jn 6,60). Eucharistia a kríž sú kameňmi úrazu. Je to to isté tajomstvo a neprestáva byť príčinou rozdelenia. „Aj vy chcete odísť?“ (Jn 6,67). Táto Pánova otázka zaznieva cez stáročia ako výzva jeho lásky, aby ľudia spoznali, že on jediný má „slová večného života“ (Jn 6,68) a že prijať s vierou dar jeho Eucharistie znamená prijať jeho samého.
Aj vy chcete odísť od pravej úcty, ako už dakedy odišli protestanti? Nemôžeme sa uspokojiť s rozdávaním „aj-aj“ (aj do rúk, aj do úst) – to je podobné, ako v Božom slove, keď je niekto ani horúci ani studený, ale vlažný. „Poznám tvoje skutky, že nie si ani studený ani horúci. Kiež by si bol studený alebo horúci! Takto, že si vlažný, ani horúci ani studený, už-už ťa vypľúvam z úst.“ (Zjv 3,16)
KKC 1377 Kristova eucharistická prítomnosť sa začína vo chvíli konsekrácie a trvá, kým jestvujú eucharistické spôsoby. Kristus je prítomný celý a úplný pod jedným i druhým spôsobom a celý a úplný v každej ich časti, takže lámanie chleba Krista nedelí.
Čiže je celý aj v čiastočkách.
KKC 1378 V omšovej liturgii vyjadrujeme svoju vieru v skutočnú Kristovu prítomnosť pod spôsobmi chleba a vína okrem iného aj pokľaknutím alebo hlbokým úklonom na znak adorácie Pána. Katolícka cirkev vzdávala a vzdáva tento kult adorácie, ktorý patrí sviatosti Eucharistie, nielen počas slávenia omše, ale aj mimo neho tak, že s najväčšou starostlivosťou uchováva konsekrované hostie, vystavuje ich, aby ich veriaci slávnostne uctievali, a nosí ich v procesii na radosť ľudu zhromaždeného vo veľkom počte.
Keď veriacich vedieme k adorácii a k poklone pred Sviatosťou Oltárnou, prečo im bránime, keď chcú na kolenách prijať Sviatosť práve v tej nejvznešenejšej chvíli dňa, keď ju práve prijímajú!?
KKC 1790 „Človek je povinný vždy poslúchať istý úsudok (iudicium certum) svojho svedomia. Keby vedome a dobrovoľne konal proti nemu, sám by sa odsúdil. (KKC, 1790).
Biskup ma nebude na onom svete súdiť, ale môj Pán áno: za to, ako som sa k Nemu správal tu na zemi. Keď mám ako kňaz istý úsudok, že podaním na ruku pácham hriech voči Eucharistii, tak sa mám zachovať jasne a dôsledne v súlade so svedomím, a to i napriek tomu, že to niekoho bolí.
KKC 2087 Náš morálny život má svoj prameň vo viere v Boha, ktorý nám zjavuje svoju lásku. Svätý Pavol hovorí o „poslušnosti viery“ (Rim 1,5; 16,26) ako o prvej povinnosti. Poukazuje na to, že „nepoznanie Boha“ je počiatkom a vysvetlením všetkých morálnych vykoľajení. Našou povinnosťou voči Bohu je veriť v neho a vydávať o ňom svedectvo.
Nepoznanie Boha v Eucharistii je počiatkom a vysvetlením morálneho vykoľajenia v otázke vysluhovania Sviatosti Oltárnej. Ak sa dnes oháňa slovom „poslušnosť“, v prvom rade máme konať „v poslušnosti viery“ ako o prvej povinnosti, a nie v poslušnosti „pokrokovým“ názorom, ktoré vzišli z prostredia protestantizmu.
KKC 2106 V náboženskej oblasti nikto nesmie byť nútený, aby konal proti svojmu svedomiu, ani sa nikomu nesmie brániť, aby v náležitých hraniciach konal podľa svojho svedomia súkromne alebo verejne, či už sám, alebo v spojení s inými. Toto právo sa zakladá na samej prirodzenosti ľudskej osoby, ktorej dôstojnosť vedie k tomu, aby slobodne súhlasila s Božou pravdou, ktorá presahuje časný poriadok. Preto toto právo pretrváva aj u tých, ktorí si neplnia povinnosť hľadať pravdu a prijať ju.
Nikto ma ako kňaza nemôže ani natrčenými rukami donútiť dať Eucharistiu na ruku, keď to považujem vo svedomí za hriech voči Pánovi.
KKC 2120 Svätokrádež spočíva v znesväcovaní sviatostí a iných liturgických úkonov, ako aj osôb, predmetov a miest, ktoré sú zasvätené Bohu, alebo v nedôstojnom zaobchádzaní s nimi. Svätokrádež je ťažký hriech, najmä ak sa pácha proti Eucharistii, lebo v tejto sviatosti sa nám podstatne stáva prítomným samo Kristovo telo.
Ak je moje kňazské svedomie presvedčené, že podávať Eucharistiu na ruku je zneuctením Pánovho Tela, tak ma nikto nesmie donucovať, aby som to robil. Z uvedeného vyplýva, že znesväcovanie svätej Eucharistie profanizovaným spôsobom Jej podania je de facto svätokrádežou. Potvrdzujú to aj skutky samotných zlodejov Eucharistie, ktorý ľahko dokážu svätú Eucharistiu znesvätiť krádežou.
KKC 2313 Treba rešpektovať nebojujúcich, ranených vojakov a zajatcov a ľudsky s nimi zaobchádzať. Akcie, ktoré sa vedome a dobrovoľne podnikajú proti právu národov a jeho všeobecným zásadám, ako aj nariadenia, ktoré ich prikazujú, sú zločinmi. Slepá poslušnosť nie je dostačujúcim dôvodom na ospravedlnenie tých, čo sa takýmto nariadeniam podriaďujú. Preto vyhladenie obyvateľstva, národa alebo národnostnej menšiny treba odsúdiť ako smrteľný hriech. Je morálnou povinnosťou vzoprieť sa rozkazom, ktoré nariaďujú genocídu.
Slepá poslušnosť v previňovaní sa voči Pánovmu Telu (dávajúc resp. prijímajúc Eucharistiu na ruku) neospravedlňuje svedomie, pokiaľ je presvedčené, že je to hriech. „Preto má väčší hriech ten, čo ma vydal tebe“ (Jn 19,11) To je princíp, ktorý platí aj v našom prípade. Kňaz má väčšiu zodpovednosť a teda i väčší hriech za danú skutočnosť, než laik prijímajúci na ruku.
V tejto súvislosti s týmto článkom Katechizmu možno hovoriť priam o holokauste voči Eucharistii, o útoku na Eucharistiu. Ak „Cirkev žije z Eucharistie“, taka ak je sama Cirkev chorá a jej autoimunita vidíme, aké neblahé dôsledky kvôli podávaniu na ruku nastali v Západnej Európe. Eucharistia sa vytráca, kostoly sa zatvárajú, predávajú; Cirkev umiera, lebo sa zle zaobchádza s Eucharistiou.
2.- O úcte k Eucharistii v ďalších článkoch Katechizmu Katolíckej Cirkvi
KKC 1324 Eucharistia je prameň a vrchol celého kresťanského života. „Ostatné sviatosti, ako aj všetky ekleziálne služby a apoštolské diela úzko súvisia so svätou Eucharistiou a sú na ňu zamerané. Veď najsvätejšia Eucharistia obsahuje celé duchovné dobro Cirkvi, totiž samého Krista, nášho veľkonočného Baránka.
Eucharistia je vznešená! Preto ju musíme podávať i prijímať iba vznešene!
KKC 1325 V nej je vrchol aj činnosti, ktorou Boh v Kristovi posväcuje svet, aj kultu, ktorý ľudia preukazujú Kristovi a skrze neho Otcovi v Duchu Svätom.
KKC 1326 Napokon slávením Eucharistie sa už spájame s nebeskou liturgiou a anticipujeme večný život, v ktorom bude Boh všetko vo všetkých.
Teda On sa tam vloží do nás a nás pojme do seba, a nie my si ho vložíme do seba! Na ruku to je absolútne nevhodný úkon prijatia v nebeskej liturgii, kde priamo a bezprostredne dochádza k zjednotenia s Kristom bez manipulácie s Ním!!!
KKC 1329 Je to Pánova večera, lebo ide o večeru, ktorú Pán slávil v predvečer svojho umučenia so svojimi učeníkmi, a o anticipovanie Baránkovej svadobnej hostiny v nebeskom Jeruzaleme.
Potom načo si kľakáme pri vstupe do kostola pred svätostánkom, akonáhle sa pred ním ocitneme, keď nie sme ochotní byť na kolenách práve v tej chvíli, keď sa pred Pánom vo Sviatosti pred ním ocitáme tesne pred sv. prijímaním zoči-voči? Ak niekto povie: ale „veď si si už pred ním kľakol“ – to sa podobá chorému, ktorý povie kňazovi, čo mu nesie Eucharistiu: „ale veď už som prijal Sviatosť minule, načo zase…“!
KKC 1380 Je veľmi vhodné, že Kristus chcel zostať prítomný vo svojej Cirkvi takýmto jedinečným spôsobom. Keďže čoskoro mal opustiť svojich vo svojej viditeľnej podobe, chcel nám darovať svoju sviatostnú prítomnosť. Keďže sa šiel obetovať na kríži pre našu spásu, chcel, aby sme mali pamiatku jeho lásky, ktorou nás miloval až „do krajnosti“ (Jn 13,1), až po darovanie svojho života. A skutočne, vo svojej eucharistickej prítomnosti zostáva tajomne medzi nami ako ten, ktorý nás miloval a vydal seba samého za nás, a to pod znakmi, ktoré túto lásku vyjadrujú a dávajú na nej účasť.
Ak nás miluje až do krajnosti, ako do krajnosti milujeme my jeho? Jeho tá krajnosť v láske aj niečo stála. Musel niečo vystáť, keď sa za nás obetoval. Nie všetci sú žiaľ ochotní obetovať sa až do krajnosti aj napr. vo vyjadrení lásky k nemu až do krajnosti vo forme zohnutých kolien pred prijatím Sviatosti. Či je nám to naozaj tak fyzicky zaťažko alebo nemožné zohnúť pred Ním kolená? Či sme už natoľko hrdí, že máme problém vyjadriť pokoru pred Bohom vo Sviatosti a tiež otvoriť ústa ako malé Božie dieťa? Aj my sme pozvaní milovať Ježiša „až po darovanie svojho života“. My to v Cirkvi v mnohých prípadoch robíme presne naopak: milujeme seba až do krajnosti, aby sme si sami darovali život na úkor Krista, ktorého radšej zabijeme v čiastočkách Eucharistie, aby sme nestratili istotu, že zostaneme živí a zdraví…
KKC 1384 Pán sa na nás obracia s naliehavou výzvou, aby sme ho prijímali vo sviatosti Eucharistie: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život“ (Jn 6,53).
KKC 1385 Aby sme mohli odpovedať na túto výzvu, musíme sa na túto veľkú a svätú chvíľu pripraviť. Svätý Pavol povzbudzuje spytovať si svedomie: „Kto by jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi. Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha. Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie“ (1 Kor 11,27-29). Kto si je vedomý ťažkého hriechu, musí skôr, ako pristúpi k prijímaniu, prijať sviatosť zmierenia.
Kto nerozoznáva Telo v tom zmysle, že nepovažuje za potrebné venovať pozornosť eucharistickým čiastočkám, ktoré sú stále celým Kristom, o tom platí: ten si je a pije odsúdenie do ťažkého očistca (v tom lepšom prípade).
KKC 1390 Vďaka Kristovej sviatostnej prítomnosti pod každým z oboch spôsobov možno prijímaním iba pod spôsobom chleba prijať celé ovocie milosti Eucharistie. Z pastoračných dôvodov sa v latinskom obrade táto forma prijímania právoplatne ustálila ako najbežnejšia. Ale plnšie zvýraznenie znaku svätého prijímania sa dosiahne prijímaním pod obojím spôsobom. V tejto forme sa totiž dokonalejšie prejavuje znak eucharistickej hostiny. Takáto forma prijímania je bežná vo východných obradoch.
Dúfajme, že v Cirkvi sa čoskoro udomácni plnší výraz Pánovej vôle vo forme sv. prijímania pod obojím v čo možno najväčšom počte možných prípadoch a zároveň sa posilní úcta k Eucharistii aj formou častej, resp. (takmer) ustavičnej adorácie v kostoloch. Dnes nie je tak technicky nezrealizovateľné, aby to bolo možné.
KKC 1391 Prijímanie prehlbuje naše zjednotenie s Kristom. Prijímanie Eucharistie prináša ako hlavné ovocie dôverné zjednotenie s Ježišom Kristom. Veď Pán hovorí: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6,56). Život v Kristovi má svoj základ v eucharistickej hostine: „Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa“ (Jn 6,57). Keď veriaci prijímajú na Pánove sviatky Synovo telo, ohlasujú si navzájom dobrú zvesť, že je daný závdavok života, ako keď anjel povedal Márii Magdaléne: ‚Kristus vstal z mŕtvych!‘ Hľa, aj teraz sa udeľuje život a vzkriesenie tomu, kto prijíma Krista.
Pri sv. prijímaní sa vďaka aj vonkajším prejavom obnovuje tajomstvo nášho krstu v spojitosti s tajomstvami prítomnými v samej Eucharistii. Gesto pokľaknutia môžeme vnímať ako ponorenie sa s Kristom zomierajúcim a pochovaným do jeho smrti. Čiže je to ako prvá fáza krstu. Druhú fázu krstu vyjadrujeme vtedy, keď vstávame z kľakátka. Zároveň tým napodobňujeme naše zmŕtvychvstanie spoločne s Kristom, ktorý vstáva z hrobu ako živý. A keď v jednote s Ním odchádzame na svoje miesto, mysticky realizujeme náš vstup do večného domova spoločne s Kristom nanebovstúpeným, skrze Neho, s Ním a v Ňom. Pri „iba stoji“ chýba v tejto trilógii tajomstva prvý moment, kedy sa na kolenách spájame s Kristom zomierajúcim. Nestačí pokľaknutie počas Baránok Boží, alebo keď je človek v rade veriacich na sväté prijímanie. Tu ide byť práve v tom prvom momente kontaktu s Kristovým Telom prítomným v jeho tajomstvách spásy.
KKC 2093 Viera v Božiu lásku zahŕňa výzvu a povinnosť odpovedať na Božiu lásku úprimnou láskou. Prvé prikázanie nám prikazuje milovať Boha nadovšetko a všetky stvorenia pre neho a kvôli nemu.
Eucharistiu mám milovať nadovšetko, lebo je to predsa Pán. Pána v Eucharistii mám teda milovať ponad svoje zdravie i ponad ľudí, aj tých, ktorí pristupujú k prijatiu Eucharistie.
© nakolenach.sk
